Pri príležitosti premiéry inscenácie Deti, ktorá nás čaká 3. a 4. júna, pripravil dramaturg inscenácie Daniel Majling rozhovor s jej režisérom Michalom Vajdičkom.
Inscenácia Deti je o tých najintímnejších vzťahoch v rodine. Sledujeme jednu veľkú rozvetvenú rodinu pri rôznych stretnutiach – na svadbe, na kare, na oslave sedemdesiatky, počas Vianoc i Veľkej noci. Je to nielen o tých skutočných deťoch, ale aj o dospelých, ktorí ešte stále celkom nedozreli. Deti sú inšpirované motívmi z troch Timraviných poviedok, dej je však situovaný do súčasnosti, respektíve je ťažké určiť, v akom období sa presne odohráva. Prečo táto časová neukotvenosť?
Aby sme si uvedomili, že za tých sto rokov sa toho až tak veľa nezmenilo, nikam sa
nevyvíjame, stále sme nepoučiteľní a robíme tie isté chyby.
Nestráca sa však možnosť porovnať súčasnosť s minulosťou? Jednou z tém, ktorými sa hra zaoberá, sú vzťahy k deťom od opičej lásky až po úplnú ľahostajnosť. Pred sto rokmi to predsa len bolo iné – deti rodičom onikali, rodičia im vyberali partnerov…
To sú formálne veci. Modely správania sa preberajú. Raz som sedel na nedeľnom obede so svojím otcom a synom a v jednej chvíli som zhúkol na syna: „Dojedz to, lebo nepôjdeš od stola!“ A môj otec sa začal veľmi smiať, pretože som nielen zopakoval jeho slová spred rokov, ale zopakoval som aj jeho intonáciu.
3. a 4. júna 2023
bude v Slovenskom národnom divadle premiéra inscenácie DETI.
Mnohé veci ostávajú rovnaké. Na deti, na to, aby sme si s nimi vybudovali vzťah, dnes nemáme rovnako čas ako kedysi.
Ale áno, niektoré veci sa zmenili, pretože sa zmenil aj svet. Keď moju mamku prvýkrát mama poslala do školy, povedala jej: „Na priechode sa pozrieš najprv doľava, potom doprava, počkáš, kým prejde auto, a až potom prejdeš cez cestu.“
A moja mama celý deň čakala na priechode, kým prejde nejaké auto. Svet dnes kladie oveľa väčšie nároky na deti, sú vystavené komplikovaným situáciám oveľa skôr ako predtým.
Ľubomír Vajdička: Len podľa školských tašiek na vrátnici som vedel, že mám deti v divadle Čítajte Po Všetko za národ, novele, ktorú si inscenoval ešte v Divadle Andreja Bagara, a Bále, ktorý si robil pred deviatimi rokmi už na pôde SND, sú Deti tvoje tretie stretnutie s Timravou, i keď v tomto prípade ide len o voľné variácie na jej motívy. Čím táto inscenácia na tie predchádzajúce nadväzuje a čím sa líši?
Všetko za národ chcelo byť veľmi divadelné. Mala to byť „podívaná“, ako sa vraví v Česku. Pracovalo sa tam so symbolmi, celé javisko bolo pokryté zemou, malo to silný vizuál.
Bál sme inscenovali na veľkej scéne, museli tam byť veľké gestá, bolo to teatrálne. Obe inscenácie spájal ironický nadhľad a humor a ten nebude chýbať ani v Deťoch, ale Deti mi prídu oveľa intímnejšie a komornejšie.
Čiže z verejného priestoru farskej záhrady či dedinskej veselice vchádzaš rovno do kuchyne a do tých najintímnejších ľudských vzťahov, ktoré sú doma totálne odhalené?
Áno. Nehľadám len ironické zveličenie, ale viac sa snažím analyzovať, ako a kde osudy tých tragikomických postáv vznikajú. Celé sa to odohrá v jednej rodine pri jednom stole.
Uveriteľnosť situácií a emócií ma tentoraz zaujíma viac ako ironický nadhľad.
Vo viacerých článkoch ťa označili ako veľmi tradičného, konzervatívneho činoherného režiséra. Máš s touto nálepkou problém alebo si s ňou stotožnený?
To označenie sa objavilo v mojom profile na stránke Divadelného ústavu a teraz to všetci trochu nekriticky kopírujú. Ale neprekáža mi to. Divák sedí už niekoľko storočí v hľadisku a herec stojí na javisku – tá situácia je už sama osebe dosť konzervatívna.
Svoje divadlo staviam na hercoch, vzťahoch, situáciách, témach, charakteroch – to je u mňa na prvom mieste, takže ak sa to považuje za konzervatívne, tak áno – moje divadlo je konzervatívne.
