Vraví, že je hrdý na svoje meno, nie vždy mu však pomohlo. Hoci jeho rodičia boli známi a viditeľní, on sa na svet šoubiznisu dlho prizeral len z diaľky. Všetko sa radikálne zmenilo, keď v roku 2004 moderoval Superstar na Nove.
Cítil sa nedotknuteľne. No len na chvíľu.
Od mala bol zvyknutý na svoju odlišnosť, žiť s ňou ho naučili aj spolužiaci v škole, keď sa vysmievali z toho, aké má oči.
Jeho herecký a hudobný talent ho dnes priviedol k veľkej úlohe v seriáli o tragickom živote Ivety Bartošovej. Hrá jej partnera Ladislava Štaidla, donedávna najväčšieho pána československej popmusic.
"Každému mužovi sa môže stať, že podľahne svojmu vplyvu a chcel by aj v osobnom živote uplatňovať svoju moc," komentuje psychologické hry, ktoré medzi nimi boli a ktoré ich ničili.
Aj ONDŘEJ BRZOBOHATÝ sa musel naučiť strážiť si svoje psychické zdravie. Znášať deštrukčný tlak bulváru. Prijať pravidlá biznisu. Nechce sa sťažovať. Naopak, vždy ho podráždi, keď je niekto šoubiznisom živý, a pritom sa tvári, že je z neho otrávený.
V rozhovore sa dočítate:
- ako ho poznačilo, že moderoval najúspešnejšiu reláciu v histórii televízie
- koho považuje za vhodného pre šoubiznis a koho nie
- akou taktikou sa dostáva cez bulvár
- čo nemá rád, keď robia jeho kolegovia
- ako sa správa ten, čo má v šoubiznise moc
- aké problémy ho kedysi trápili a prečo hovorí o terapii
- ako by si človek pomohol, keby sa inšpiroval opicou
Keď začiatkom deväťdesiatych rokov silnel vplyv bulváru, vy ste rástli a dospievali. Ako ste tieto divoké časy prežívali?
Pre mňa to boli roky seriálov a televízie Nova. Rodiny sa večer stretávali pri televíznej estráde, stalo sa to tradíciou. Ja som vtedy ešte miloval korytnačky Ninja, sledoval som wrestling a počúval Elvisa a Beatles.
Žil som v uzavretom svete, venoval som sa hudbe, cvičil som na husliach, na klavíri.
Olepená alobalom, pripútaná k radiátoru. Na Ivete Bartošovej sa dalo smiať, kým nezomrela Čítajte Bol by som nerád, keby to vyznelo tak, že som bol nejako extra usilovný. Nebol som. No nemal som ani ten pubertálny život, keď sa človek fláka a chodí poza školu. Aj keby som chcel, nedalo by sa.
My sme sa vtedy akurát presťahovali za Prahu do Říčan, chodil som vlakom alebo autobusom a potom metrom. Takže keď už som meral takú cestu, radšej som do tej školy aj šiel.
Ivetu Bartošovú ste už vtedy vnímali?
Áno. To už boli časy, keď bol bulvár na vzostupe, presakoval do šoubiznisu i spoločnosti a uvedomoval si svoju silu. Veľa osobností sa s ním v počiatkoch popasovalo veľmi nešikovne. Prešľapy narobili aj ony, aj novinári. Vnímal som všetky škandály, aj to, že k Ivete akosi patria.
Bohužiaľ, aj ja som patril k tým, čo sa na tom vtedy smiali. Teraz by som to už neurobil, pretože sám viem, aké je to nepríjemné, keď sa na vás bulvár lepí a otvára veci, ktoré by ste neradi otvárali ani vo svojej rodine. Mať verejne prístupný osobný život, to nie je nič ľahké.
Ak ste v detstve počúvali Elvisa, zrejme ste si o ňom nemali veľmi s kým pohovoriť. Vtedy deti počúvali niečo iné. Ako ste sa vyrovnávali s tým, že ste trochu iný?
Bolo to pre mňa prirodzené. Odmalička som mal svoj vnútorný svet a ten nepodliehal ani štandardom, ani stereotypom. S Elvisom som si vystačil až do dneška, aj s Beatles. Na to sa neskôr nabalili Elton John, Michael Jackson, Stevie Wonder.
Uchvátil ma soul, černošská hudba, na konzervatóriu som bol jediný, kto mal doma platne gospelovej hviezdy Mahalie Jackson. Nerobil som to preto, aby som sa odlišoval. A ani som si to pred nikým nepotreboval obhajovať.
Napokon, odlišnosť som mal danú aj fyziognomicky.
