Iokasté
Mnohí ľudia poznajú príbeh tébskeho kráľa Láia, ktorý nechcel deti. Odmietal svoju manželku a pre sexuálne potešenie radšej uniesol mladého chlapca. Celý svet pozná príbeh kráľa Oidipa, ktorý sa všemožne snažil ujsť veštbe: zabiješ svojho otca a oženíš sa s vlastnou matkou. Dobre známy je aj príbeh bratov Eteokla a Polyneika, ktorí sa vzájomne zabili v súboji.
Pozná však niekto Iokasté?
Na ženu, kráľovnú, manželku a matku, ktorá zohrávala úlohu v každom z týchto príbehov, sa rovnako ako na väčšinu mýtických žien zabúda. Antických dramatikov priveľmi nezaujímalo, ako sa cítila, keď jej telo pridávali ako bonus ku kráľovstvu.
Sigmund Freud nepomenoval túžbu chlapca po matkinej láske jej menom, ale po Oidipovi. A hlboké pocity matky, ktorá vidí, že jej deti sú prekliate a nečaká ich nič dobré, nezaujímali ani moderných autorov.

Trump a Kollár nahradili zlomyseľných bohov
Iokasté však po vyše dvoch tisícročiach prehovorila v hre Lukáša Brutovského, ktorý je zároveň jej režisérom. Ak sa na niečo oplatilo počkať, potom na slová tejto ženy.
Moderné rozprávanie klasických mýtov nie je žiadnou novinkou. K antickej mytológii sa autori vracajú cyklicky a aj 21. storočie už má vlastné prerozprávania. Len málokedy však sa však ku slovu dostane postava, ktorá vždy stála bokom a málokedy hovorí svoj príbeh tak, akoby sa dial dnes.
Do deja sa občas zamotajú nielen zlomyseľní olympskí bohovia, ale ich miesto vedia veľmi dobre nahradiť aj Donald Trump, Andrew Tate či Boris Kollár. Je to rýchle, vtipné, často nekorektné a ironické.