„V ideálnom svete by som sa narodil ako chlap,“ hovorí Marvin Horvát. Narodil sa však v ženskom tele a stal sa manželkou i matkou dvoch detí. Až potom prišlo rozhodnutie, že podstúpi operáciu a hormonálnu terapiu. A tento proces premeny sleduje režisérka a antropologička SOŇA G. LUTHEROVÁ vo svojom filme Šťastný človek. Nedávno ho uviedla vo svetovej premiére na najväčšom festivale dokumentárnych filmov v Severnej Amerike - Hot Docs v Kanade.
V centre autorkinej pozornosti je Marvin, ale dôležitú úlohu zohráva aj manžel Ivan. Lutherová sa snaží dopátrať, ako to celé vníma on a čo očakáva. Popritom stále "beží" aj ich každodenný rodinný život a starostlivosť o deti.
"Chceme osloviť ľudí, ktorí možno majú o téme tranzície len akúsi hmlistú predstavu a môžeme im príbeh sprostredkovať takým spôsobom, že nadobudnú pocit empatie," hovorí.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo a ako tému transrodových ľudí odpolitizovala.
- Aké sú rozdiely vo vnímaní témy na Slovensku a v západných krajinách.
- Ako pre film Šťastný človek vystúpila zo svojej komfortnej zóny.
- Ako protagonistovi filmu pomohlo to, že prešiel tranzíciou vo Švédsku.
- Čo si z filmu môžu zobrať diváci a pre aké publikum je primárne určený.
- Prečo chcela mať slovenskú premiéru filmu ešte pred voľbami.
- Ako prebiehala spolupráca s HBO MAX.
Začiatkom mája ste s filmom Šťastný človek boli na kanadskom festivale Hot Docs. Ako ho prijalo tamojšie publikum?
Veľmi pozitívne. Od začiatku som v téme filmu cítila politický potenciál a rozhodli sme sa ju preto odpolitizovať.
To je podľa mňa spôsob, akým dnes treba o právach transrodových ľudí a o tranzícii rozprávať. Vrátiť tému na zem a sústrediť sa na vzťahy, každodennosť, konkrétne životy konkrétnych ľudí.
Publikum v Kanade tento prístup ocenilo. Som veľmi zvedavá, ako bude film prijatý v našom prostredí, lebo my sme dnes naopak v politickom rozmere tejto témy ponorení.
V Kanade už takýto rozmer témy nerezonuje?
V západných krajinách sa už nerieši politický kontext v podobe, či vôbec majú ľudia ako náš hlavný protagonista Marvin právo na sebaurčenie a na prijatie. Táto debata tam už prebehla. Takže pre nich sa náš prístup sústredenia sa na život rodiny javil ako veľmi osviežujúci.
Na ktorý z podnetov vášho filmu reagovalo kanadské publikum najviac?
To sa ťažko hodnotí. No veľmi ich zaujímal vzťah hlavného protagonistu s jeho manželom Ivanom. Aj mňa zaujímal, ale spočiatku som sa zamerala hlavne na Marvina.
Po prvom nakrúcaní som však pochopila, že kľúčom k príbehu je práve Ivan a jeho vzťah s Marvinom. Aj ľudia okolo mňa na to reagovali najviac. Pýtali sa, čo na Marvinovu tranzíciu hovorí jeho manžel, čo rieši, ako k tomu pristupuje. Takže som svoju pozornosť začala rozdeľovať rovnocenne medzi oboch.
Na aké publikum ste pri tom mysleli?
Náš film nie je určený výlučne pre LGBTI+ publikum. Samozrejme, budem veľmi rada, ak sa v príbehu nájdu a osloví ich.
Ale nebola to pre mňa primárna cieľovka. Rovnako som nepremýšľala nad ľuďmi, ktorí sú v absolútnej opozícii k právam transrodových ľudí a je to pre nich uzavretá téma. Tí na film zrejme ani nepôjdu.
Chceme osloviť ľudí, ktorí možno majú o téme len akúsi hmlistú predstavu a môžeme im príbeh sprostredkovať takým spôsobom, že nadobudnú pocit empatie.
Je na Slovensku dostatok takýchto divákov?
Nemám žiadnu métu, čo sa týka počtu divákov. Ak film osloví hoci desiatky ľudí, bude to skvelé. Myslím si hlavne, že je potrebné, aby sme sa k tejto téme vyjadrovali.
Nebude váš film fungovať ako červené plátno pre odporcov práv transrodových ľudí, ktorí si ho vyhľadajú práve preto, aby mohli naštartovať antikampaň?
To sa môže stať.
