Poďme na výlet. Tak brala KATARÍNA KNECHTOVÁ svoje hudobné začiatky v skupine IMT Smile. Mala vtedy 15 rokov a tešila sa všetkému, čo ju odtrhlo od školy. Život bol vtedy gombička a ona bola plná rebelantskej energie a bezprostrednosti. Dnes už vraj má viac pokory aj rešpektu.
Keď odišla zo skupiny Peha, roky nedokázala počúvať hudbu, lebo v nej vzbudzovala úzkosť. Teraz si však „svoju jazdu užíva“. Vie, čo všetko jej práca obnáša a popri tom neprestáva hľadať.
„Stále mám v sebe nespokojného zvedavca, ktorý ma posúva,“ hovorí a dodáva, že niekedy ju aj samu prekvapuje, čo z nej vychádza. Teraz jej vychádza dvojplatňa Vo svetle žiariacich hviezd, ktorú tvorí výber skladieb z jej sólovej dráhy
V rozhovore sa dočítate:
- Aké boli výhody a nevýhody toho, že začínala s hudbou ako tínedžerka,
- Ako sa časom menil jej prístup k hudbe,
- Či to majú ženy v slovenskom šoubiznise ťažšie ako muži,
- V čom bol pre ňu výnimočný Miro Žbirka,
- Čo to pre ňu znamená „kŕmiť démona“,
- Ako ohýba pesničky cez koleno,
- Či sa jej mladícke predstavy o svojom budúcom živote zhodujú s realitou.
Vychádza vám vinylová výberovka zo sólovej tvorby. Pri výbere skladieb ste zrejme revidovali aj celé to obdobie posledných pätnástich rokov. Čo ste si pri tom hovorili?
Nebola to moja prvá výberovka, ale táto je výnimočná v tom, že sa zameriava na obdobie, keď som odišla z kapely Peha a vydala sa na sólovú dráhu. Môj prvý singel sa volal Vo svetle žiariacich hviezd, a tak sme nazvali aj túto platňu.
Vinyl nás časovo obmedzoval, takže pri výbere skladieb to bolo v štúdiu celkom zaujímavé. Nechcela som sa vzdať ani jednej piesne, rada by som ich tam dostala aj viac. Napokon som si povedala, že polovicu budú tvoriť pesničky, ktoré ľudia poznajú a majú ich radi. A druhú polovicu piesne, ktoré možno neboli až také úspešné, ale ja ich mám rada a myslím si, že si zaslúžia priestor.
Hovoríte, že ste vybrali aj skladby, ktoré sú menej známe, no pre vás dôležité. Ktoré to boli a prečo sú vám blízke?
K takým skladbám patrí napríklad Sloboda je pierko. Je to text pána Štepku a hoci jeho zhudobnenie vzniklo k téme Slovenského národného povstania, mám pocit, že má širší význam. Ten text je nadčasový a slová, ktoré boli napísané veľmi dávno, sa dajú vztiahnuť aj na súčasnosť. Žijeme to stále.
Obdobie vašej sólovej dráhy sa spája aj so spoluprácou s producentom Christianom Eignerom, ktorý robil napríklad s Depeche Mode. Bol to vo vašom hudobnom vývoji zásadný moment?
Áno. Predtým som nikdy nespolupracovala s ľuďmi zo zahraničia. Ale už moju prvú sólovku som robila s anglickým producentom Headom, ktorý pracoval napríklad so speváčkou PJ Harvey. Tento človek mal úžasný prístup k ženám. A v tom období, keď som bola úplne rozbitá odchodom z Pehy a mediálnym tlakom, mi dokázal veľmi pomôcť aj ľudsky.
Christian Eigner mi kývol na spoluprácu, keď už som bola viac uprataná. Bol to totálny profesionál a hudobne ma to posunulo niekde inde. Všetko som to potom zužitkovala pri projekte dievčenskej kapely The Cubes. Eigner ma naučil ohýbať pesničky cez koleno. Napríklad v tom zmysle, že z balady sa môže stať úžasná tanečná vec.
Fascinovalo ma aj to, že keď som sa s ním dohodla, že si pre niečo zavoláme o piatej, bolo presne päť, keď mi zazvonil telefón. Ale zaujímavé bolo aj uvedomenie si, že si na Slovensku neveríme, nemáme zdravé sebavedomie. V živote som nebola pripravená do štúdia tak, ako vtedy, ale aj tak som mala stiahnutý zadok.
Eigner bol z môjho spievania a práce nadšený a ja som nedokázala pochopiť, že ma chváli. Pýtal sa ma, prečo sme tu my takí ubití. Odvtedy sa aj na seba pozerám trochu inak.
V roku 2012 vám vyšiel aj album anglických verzií pesničiek z albumu Tajomstvá. Ako spätne hodnotíte tento projekt?
Malo to nejakú hranosť v BBC, ale, paradoxne, viac v slovenskej verzii. Prekvapilo ma to. A to isté sa stalo v Taliansku. Nemala som však nikdy ambíciu uplatniť sa na zahraničnom trhu, nie som taká naivná.
Ten album nemal vyslovene komerčné parametre a slovenský poslucháč asi nebol pripravený na taký typ produkcie. Keď som z neho nadšene púšťala pesničky tunajším ľuďom, pýtali sa ma veci typu, či to tam mám nahraný vysávač. Ja som však s albumom spokojná, je nadčasový, piesne sú skvelé, aranžovanie tiež a asi už nikdy nebudem mať lepšie nahrané bicie.
Začínali ste ako mladé dievča v kapele IMT Smile. Pôsobili ste energicky, odvážne až rebelantsky. Súviselo to s vekom alebo je tá rebelka vo vás stále?
Áno, to bolo vekom. Hudba ma už vtedy zaujímala, ale vo veku 15, 16 rokov ide hlavne o to, nesedieť v škole. Časom však prichádzala zodpovednosť, uvedomila som si, že hudba je moja cesta, že ma to živí a zároveň baví. Bavilo ma to stále, ale nevedela som, či ma to vždy aj uživí.
