Bola usmievavá, uvoľnená, smiala sa na tom, že si nemá kde zavesiť svoje slávnostné šaty, také ich mala dlhé. Vyzerala tak, ako by ju ani o pár hodín nečakal výstup po červenom koberci v Cannes a premiéra filmu Svetlé zajtrajšky, ktorý práve nakrútila s jedným z najväčších režisérov súčasnosti.
Aj po krátkom stretnutí s herečkou BARBOROU BOBUĽOVOU je človeku jasné, že ona je presne tým typom, čo sa neberie príliš vážne, dokáže zariskovať, zo dňa na deň zbaliť kufor a všetkým, čo neveriacky krútia hlavami, zamávať na pozdrav.
Doma mala za sebou úspechy, mala zázemie, ale cítila, že toho môže skúsiť ešte viac. Aj keď ju upozorňovali na to, že si tu môže navždy zavrieť dvere, odišla do Talianska. Veď predsa nemohlo byť náhodou, že si ešte ako gymnazistka z ničoho nič kúpila Taliančinu pre samoukov.
Po príchode do Ríma sa hneď prejavilo, že má za sebou inú životnú školu ako jej talianski kolegovia a z ich prístupu k práci bola prekvapená. Istý čas bojovala so stereotypným zaradením mladej ženy z východného bloku. Raz bola hore, raz bola dole, naučila sa robiť kompromisy.
V profesii, kde sú ženy vystavené v porovnaní s mužmi viacerým nevýhodám, však nakoniec dosiahla to, po čom kedysi snívala. A bolo badateľné, ako si to váži a aká je dojatá. Chvíle, keď na bájnom červenom koberci napokon stála, vnímala rovnako ako športovci, ktorí si po dlhoročnej drine preberajú zlatú medailu.
Aj keď sa jej to stalo už po druhý raz.
V rozhovore sa dočítate:
- O tom, ako sa rozhodovala, čo získa a čo stratí, keď odíde žiť do Talianska.
- O ťažkom období v začiatkoch štúdia na VŠMU a prečo sa najprv nevedela nájsť.
- Aký batôžtek si priniesla do Talianska zo Slovenska.
- Ako pôsobí dodnes na svojich talianskych kolegov.
- O predsudkoch a stereotypoch, s ktorými sa stretla.
- O jej skúsenosti so zjazdovým lyžovaním, o výhrach a prehrách.
- Čo pre ňu znamená Cannes, čo znamená Cannes pre jej rodičov.
- Čo by si ako herečka nikdy nedovolila.
- Ako vníma starnutie herečiek a tlak, ktorému sú vystavené najmä tie americké.
Kedy ste sa odvážili snívať o kariére v zahraničí?
Asi už na vysokej škole. Bola som ešte študentka, keď si ma významný taliansky režisér Marco Bellocchio vybral do filmu Princ Homburský. Mala som však problém. Práve vtedy, keď sa mi malo začať nakrúcanie v Taliansku, som mala vycestovať aj so svojimi spolužiakmi do Francúzska.
Naše študentské predstavenie Fernando Krapp mi napísal list bolo veľmi žiadané. Mali sme s ním úspech na svetových festivaloch, išli sme s ním aj do Venezuely, dokonca sme ho prišli zahrať do Nemecka autorovi predlohy k jeho narodeninám. Nevedela som, ako im mám povedať, že odchádzam preč, lebo idem natáčať.
Čo rozhodlo, že ste nakoniec išli?
Vypýtala som si radu od Milana Čorbu. Vtedy bol naším dekanom a mojím mentorom, vždy keď som niečo potrebovala vyriešiť, išla som za ním. Zverila som sa mu: pán Čorba, neviem, čo mám robiť? Mám ísť do Talianska, ale nechcem svojich spolužiakov sklamať. Úplne ma zvozil: Barborka, vy ste sa zbláznili? O tom ani nepremýšľajte. Viete, kto je Marco Bellocchio? Nie, neviem, vravela som. Pre pána kráľa, tak si to choďte naštudovať a okamžite vycestuje.
Emil Horváth: Môj dedo čakal na ruských osloboditeľov s nožom v ruke. Vedel, kto sa blíži Čítajte A čo na to povedali spolužiaci?
Nakoniec sa mi podarilo jedno s druhým zladiť. Stihla som aj Francúzsko, aj nakrúcanie v Taliansku.
Potom to už išlo rýchlo, hneď s týmto filmom ste boli v roku 1997 v Cannes. Ako označujete to, že je váš život dnes v Taliansku? Za osud alebo skôr za náhodu?
Neviem. Nerozhodla o tom jedna jediná udalosť, zrazu sa ich pospájalo viac. Už od malička sa u mňa prejavovali herecké sklony. Chodila som recitovať na Hviezdoslavov Kubín a tam mi vždy vyčítali, že text príliš prežívam a interpretujem. Musíte ho viac recitovať, hovorili mi a smiali sa. Nikdy mi nedali prvé miesto.
Som vďačná rodičom, že si to u mňa všimli a usmerňovali ma, aby som sa k herectvu ľahšie dostala. Aj otec, aj mama. Mame nikdy neuniklo, keď sa vyhlasovali konkurzy do filmu alebo do televízie, všimla si všetky oznamy, keď sa hľadali dievčatá v mojom veku. Keď niečo také zachytila, spýtala sa ma: Barborka, nechce sa ti ísť?
A vám sa chcelo?
Nikdy som nebola špeciálne odvážny typ, vždy som sa trochu aj bála. Som skromná a opatrná. No ona, Maďarka, mala v sebe veľký kus priebojnosti a to malo na mňa vplyv. Ja som síce húževnatá, ale ešte som k tomu potrebovala, aby ma niekto povzbudil. Vďaka nej som si nakoniec povedala: poď!
Ako dlho vám taká opatrnosť vydržala?
Mala som to dosť ťažké, aj keď som prišla na VŠMU. Prvý rok bol pre mňa traumatický. Všetci moji spolužiaci boli z Bratislavy, mali za sebou konzervatórium a vyžarovala z nich veľká suverénnosť.
