Obávaný porotca Let’s Dance, režisér a choreograf JÁN ĎUROVČÍK v súkromí rád sedí v kúte, fajčí a pozoruje iných, ako sa bavia. Hovorí, že sebaistotu sa musel naučiť hrať:
„Keď robíte inscenáciu v súkromnej produkcii, od jej úspechu závisí, či aj deti posledného technika v divadle majú čo jesť. Keď sa postavíte pred sto ľudí a oni z vás vycítia závan neistoty, nikam to nepovedie. Musia cítiť, že viete, kam smerujete.“
Hoci zažil sparťanskú výchovu, svojho syna by chcel vychovávať rovnako. Teší sa na chvíle s ním rovnako ako na moment, keď tvorí, a nová inscenácia začína dýchať. Potom sa už len bojí a snaží sa s tým žiť.
V rozhovore sme sa tiež dotkli toho, kto nemôže prehrať v Let’s Dance, ako spracovávať folklór a nezničiť ho, aj ako robiť choreografie a inscenácie, ktoré už pred ním urobili jeho učitelia a stali sa kultovými, ako to bolo v prípade Nosáľa a Na skle maľované.
Osemnásť rokov od premiéry muzikálu Na skle maľované máte za sebou 500 repríz. Národné divadlo ho s prestávkami hralo 30 rokov a malo 647 repríz. Máte v pláne ich predbehnúť?
Žiadne takéto plány nemám, ani som nikdy nemal, snažím sa len robiť divadlo tak, ako to cítim, a keď sa to stretne s diváckym ohlasom, je to super. Plánovať počet repríz by bola cesta do pekla.
Možno skončíme, keď sa Jano Slezák zraní, alebo už nebude vládať a nenájdem nového Jánošíka. Alebo keď o to jednoducho diváci prestanú mať záujem.
Je tu ešte jedna podstatná vec, ktorá je zrkadlom našej práce. Verzia s Miškom Dočolomanským bola famózna a stala sa kultovou. Viete si predstaviť, že by potom diváci prijali slabú napodobeninu? Skutočnosť, že to hráme 18 rokov a diváci sa znova a znova na predstavenie vracajú, je pre nás najväčším ocenením.
Ján Ďurovčík a jeho Na skle maľované v Stars Auditoriu. (zdroj: STARS auditorium)Po koronovej pauze ste spustili sériu predstavení. Prerábali ste to?
Nie, nikdy neprerábam, to je môj princíp, moja výzva. Keď po dlhšom čase obnovujeme inscenáciu, kúsok rebela vo mne si vždy povie, že to skúsi dať divákom tak, ako to postavil. Tak to bolo aj pri dvadsaťročnom balete Rómeo a Júlia alebo inscenácii Strom.
Keď to znovu zafunguje, mám chlapčensky krásny pocit, že sme vtedy možno predbehli dobu. (Smiech.) Nemením nič, ani čiarku, ani notu.
Neštve vás v niečom ten mladý Ďurovčík, ako to postavil?
Herečka Diana Mórová: Partneri sú dospelí ľudia, nechcime ich meniť Čítajte Keby som sa takto na svoje inscenácie díval, nehrám ich. (Smiech.)
Keď ste robili Na skle maľované, choreograf legendárneho predstavenia v národnom Štefan Nosáľ ešte žil. Vy ste jeho žiakom. Nezväzovalo vám to ruky?
Viete, ako to celé vzniklo?
Nie.
Pán Alex Piško, vtedajší riaditeľ Shakespearovských slávností a Divadla F. X. Šaldu, chcel veľmi robiť Na skle maľované a od pána Hubu dostal tip na mňa. Naháňal ma asi rok a pol a ja som sa stále vyhováral.
V skutočnosti som sa bál a mal rešpekt a úctu k nosáľovej práci, ako aj k celej legendárnej inscenácii. Na skle maľované? To nemôžem robiť. On bol neoblomný, tak som si povedal, že to bude v Čechách, nie na Slovensku, a prikývol som.
Muzikál dopadol aj nad moje očakávania, hral sa v Čechách dlhé roky. Potom sa stala riaditeľkou Novej scény Wanda Hrycová a chcela české predstavenie prebrať.
Vravím jej, Wanda, na Slovensku chceš hrať Na skle maľované? Zabijú nás. Ale ona ním bola nadšená, presvedčila ma, našli sme Slezáka a už to išlo.
Inscenácia je od prvého momentu úplne iná ako tá zo SND, preto som nevnímal, že robím niečo, čo robil aj Nosáľ. Môj profesor. Lebo ak by som takto uvažoval, nemohol by som robiť žiadny svetový titul muzikálovej či baletnej tvorby, veď každý z mojich učiteľov robil nejakú významnú verziu.
A čo na to povedal Nosáľ?
