Baba z lesa si žartom začala hovoriť sama. Neskôr jej na toto meno začala chodiť aj pošta a mnohí možno ani nevedeli, ako sa skutočne volá. Žila osamote, päť kilometrov od dediny Opátka, neďaleko vodnej nádrže Ružín, ktorá zaplavila jej pôvodný domov.
Pôsobila ako čudáčka, ktorá sa rozprávala so zvieratami, bola hlboko spätá s pôdou a s prírodou a mala len minimálny kontakt s ľuďmi. Fotografku Lenu Jakubčákovú napriek tomu spájalo s Katarínou Kiovskou pevné puto a vyše dvadsať rokov ju navštevovala a fotografovala.
Až po jej smrti však naplno pochopila silu a komplexnosť jej príbehu. Kiovská sa odmietala vysťahovať zo svojej rodnej obce určenej na zánik, roky bojovala s úradmi, zažila prenasledovanie a svoj vzdor napokon pretavila do dobrovoľného vyhnanstva. Jej príbeh mapuje kniha Baba z lesa, ktorá vychádza vo vydavateľstve Absynt.
Najskôr žila v mesačnej krajine, potom sama v lese
„Väčšinu života prežila sama, raz do týždňa chodila na omšu do Opátky, občas sa u nej zastavili chatári alebo ľudia, čo si od nej niečo kupovali, no boli to povrchnejšie kontakty. Málokto jej rozumel, pretože bola priama, často na ľudí reagovala bez pozdravu, povedala vždy to, čo si myslela, mala drsnú, divú náturu,“ opisuje Lena Jakubčáková to, ako na iných ľudí Katarína Kiovská často pôsobila.
Nebolo to tak vždy a zďaleka to nebol jediný rozmer tejto zaujímavej ženy.
Ukážka z knihy Baba z lesa (zdroj: Lena Jakubčáková)Kedysi aj ona bola súčasťou spoločenstva, bola nesmierne inteligentná, rada sa učila a až do smrti mala vynikajúcu pamäť a sviežu myseľ.
V článku sa dozviete:
- ako vzniklo nezvyčajné priateľstvo fotografky a samotárky z lesa
- prečo sa odmietla vysťahovať zo svojho domu, ako ju preto režim prenasledoval a ako sa vzbúrila úradom
- aký život viedla žena v takmer úplnej izolácii
- uvidíte fotografie a ukážky z knihy Baba z lesa
Narodila sa v obci Košické Hámre, ktoré spolu s Rolovou Hutou či Ružínom zaplavili pri budovaní vodnej nádrže. Sústava vodných diel sa začala budovať už v roku 1963 a pôvodný plán bol, že v polovici 60. rokov budú Košické Hámre zaplavené. Katarína Kiovská a jej mama sa však zo svojho domu odmietli vysťahovať aj vtedy, keď z pôvodnej dediny zostali iba trosky.
Úrady odmietali ich sťažnosti a žiadosť postaviť si nový dom čo najbližšie k ich pôvodnému a rovnako ako ostatných obyvateľov ich chceli presídliť do Košíc alebo iných dedín. Čelili najrôznejším vyhrážkam, šikanovaniu, v novinách ich označovali za čierne ovce a neprispôsobivé občianky a vtedajší režim mal blízko aj k násiliu. Ony však trvali na svojom.
„Odsťahovali sa všetci susedia, dokonca aj jej súrodenci, všade naokolo nich bola mesačná krajina, blato, zbúrané domy, kostol, kaštieľ. Zostali samy bez pomoci, bez podpory a bojovali. Jej mama dlhé roky komunikovala s úradmi, dokonca sa vybrala do Prahy za vtedajším prezidentom Ludvíkom Svobodom. Neviem si predstaviť ich silu a odhodlanie,“ vraví fotografka.
Domov opustili až v roku 1970, keď im voda začala doslova zaplavovať dvor a keď od prezidenta dostali tiché povolenie postaviť si nový dom na svahu blízko priehrady.
O Kataríne Kiovskej a jej mame písala dobová tlač ako o neprispôsobivých občiankach (zdroj: Z knihy Baba z lesa, Zora východu, 1966)Priateľstvo Baby z lesa a dievčaťa s fotoaparátom
Keď v osemdesiatych rokoch zomrela aj jej mama a syn sa odsťahoval, zostala sama a v podstate mimo spoločenstva ľudí. V tom čase ju, ešte ako dieťa, spoznala aj Lena Jakubčáková.
„Sprostredkované stretnutia s ňou prostredníctvom otca a deda si pamätám len matne,“ vraví fotografka. Práve jej starý otec, ktorý s Kiovskou pracoval a neďaleko postavil chatu, patril medzi tých nemnoho ľudí, ktorí ju chápali.
„V mojom podvedomí sa však tieto stretnutia z detstva zafixovali, pretože už v neskoršej puberte som ju začala sama vyhľadávať a odbiehať k nej čoraz častejšie. Babka sa dokonca niekedy urážala a často moje odchody uzavrela vetou, že za ňou chodím preto, lebo chcem žiť sto rokov pozadu ako ona.“
Baba z lesa - ukážka
- Prečo ste sa tak začali nazývať? Však ja to od vás mám.
Ta že bivam v ľeśe. Aľe to som śe ľem tak potpisala na papjer totim, čo ňeznaľi adresu. Ja zo srandi, no ta „Pozdravuje vas Baba z ľesa“ som napisala.
V tom čase Jakubčáková začala aj fotografovať a Baba sa stala jedným z jej prvých objektov. "Prvé roky som si vôbec neuvedomovala, že ju fotím systematicky a že je to začiatok mojej dokumentárnej práce."
K Babe ju totiž nepriťahoval žiaden úmyselný umelecký zámer, skôr sa v danej chvíli stretli dve veci: fascinácia fotografiou a neobyčajnou osobou.
„Hoci vekový rozdiel medzi nami bol skoro päťdesiat rokov, stali sa z nás dobré priateľky. Časom sa z nej stala aj moja krstná mama a náš vzťah sa posunul na inú úroveň. Naše priateľstvo bolo spontánne, otvorené a trochu divoké. Istá divokosť, ktorá bola v nej a takmer vo všetkom, čo ju obklopovalo, ma upokojovala, nachádzala som tam samú seba alebo svoje miesto.“
Žila osamote, päť kilometrov od dediny Opátka, neďaleko vodnej nádrže Ružín, ktorá zaplavila jej pôvodný domov. (zdroj: Lena Jakubčáková)Všetko okolo nej sa rozpadávalo do krásy
Ako fotografka zachytávala nielen jej všedný život spojený s prácou na poli v kontakte s prírodou, ale aj jej starnutie, vieru či vnútornú slobodu.
Predpoveď počasia podľa vtáčikov (ukážka)
- Celý deň sme museli čakať, kým prestane pršať.
Som ci povedala fčera: meśačok ohradzeni, budze padac.
- Mali ste pravdu.
Baba aj znaľi, jak je ohradzeni, jeku ohradu ma, že či budze cali dzeň padacči ľem rano, a ja ňeznam, ja śe jej ňevipitovala ftedi, povedzeľi, že meśac ohradzeni, budze padac, no a už hotovo.
-A jak to máte s tými vtáčikmi? Ste hovorili,že keď istým spôsobom vtáčiky spievajú...
Joj, ta to oňi zvikňu, aľe to už teraz veľo poodľetovaľi, to už su tote tu ňet, čokriči: „Pridze, pridze, pridze, pridze,pridze diś“. No a: „Pridze, pridze, pridzediś“, tak kriči v ľece.
- Sranda.
Už ja ich teraz ňečujem totich. Jaňeznam jeki to, bo to ho ňevidziš, ňe? Čo ľetaju... Ľem tak furt čvirika, že„pridze, pridze, pridze, pridze“ a druhiraz – a kedz eśći ľem „pridze, pridze“, nota to eśći daľeko, eśći ňeonači, aľe jak užkriči „pridze, pridze, pridze diś – diś“, nota už znaš, že už pridze diś.
„Nebola zatrpknutá na to, že starne a starobu aj samotu niesla veľmi dobre a bola takmer úplne sebestačná.“ To podľa Jakubčákovej súvisí aj s tým, ako Baba vnímala zanikanie vecí okolo seba. „Podvedome som zachytávala zátišia, ktoré ona nechávala dlho na jednom mieste, všetko tam zarastalo, splývalo s prírodou, zanikalo, rozpadávalo sa do krásy. Dnes žijeme rýchly život a je nesmierne zaujímavé vidieť, že niekto ho žil v pomalosti a v zmierení s tým, čo má."
Fotografie po prvý raz použila vo svojej diplomovej práci na opavskom Inštitúte tvorivej fotografie v roku 2014 a v tom roku ich prihlásila aj do súťaže Slovak Press Photo, kde zvíťazila v kategórií Každodenný život. Nasledovalo niekoľko výstav, krátky film, prvá knižná maketa a Jakubčáková mala v pláne aj jej vydanie.
V roku 2017 však Kiovská náhle zomrela a zmeny nastali aj v živote fotografky. Narodil sa jej syn a z Košíc sa presťahovala práve do obce Opátka. V novej životnej etape sa jej začali otvárať nové súvislosti. Kým Kiovská žila, vnímala ju len v prítomnosti, no po jej smrti začala dešifrovať aj príbeh jej vzdoru zo šesťdesiatych rokov a naplno sa zahryzla aj do dokumentárnej práce a archívneho výskumu.
Pôsobila ako čudáčka, ktorá sa rozprávala so zvieratami, bola hlboko spätá s pôdou a s prírodou (zdroj: Lena Jakubčáková)Niekedy sa možno zbytočne prispôsobujeme
„Keď Katka žila, rozprávali sme sa skôr o prítomnosti a len kde-tu naznačila, čo sa dialo v súvislosti s jej životom predtým, ako začala žiť v lese. Rovnako tak priehradu som od detstva vnímala ako vodu, ktorá tam bola odjakživa. Celý príbeh sa mi začal otvárať až neskôr s archívnym výskumom,“ vysvetľuje.
Lena Jakubčáková (1980)
- Pracuje na Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach.
- Vyštudovala francúzsku filológiu, literárnu vedu, ako aj fotografiu na Institute tvůrčí fotografie Slezské univerzity v Opavě.
- V roku 2016 vydala knihu z prostredia slovenskej väznice pod názvom Spis 44, ktorá sa dostala medzi finalistov súťaže J Book Show pre festival v írskom Corku, na Bienále grafického dizajnu v Brne a získala Národnú cenu za dizajn .
- Projektu Baba z lesa sa naplno venovala desať rokov, podvedome na ňom však pracovala už desať rokov už predtým.
Podarilo sa jej zohnať množstvo dokumentov, vyhľadala ľudí, ktorí ju poznali z obdobia v Košických Hámroch, komunikovala dokonca s českou prezidentskou kanceláriou, na ktorú sa matka s dcérou pravidelne obracali.
Z dokumentov jej začal vyrastať pozoruhodný a nadčasový príbeh vzdoru jednotlivca proti systému. „Dve ženy dokázali dať najavo štátu, že sa nepoddajú. Je to dôležité a univerzálne posolstvo a dôkaz toho, že rozhodnutie jedného človeka a postoj zmôže veľa. Nebol to vyslovene boj proti režimu, postavila by sa moci v akomkoľvek režime, bol to boj za vlastné práva. Jej sila individuálneho vzdoru osvetľuje všetko, čo ma na nej už dávno predtým fascinovalo. Ukázalo sa mi, že niekedy sa možno zbytočne prispôsobujeme a že dokážeme vybojovať oveľa viac, len treba vydržať.“
Kniha, ktorá onedlho vyjde vo vydavateľstve Absynt, je komplexné dielo, v ktorom sa odráža dvadsať rokov dokumentárnej fotografie, archívny výskum aj hlboký ľudský vklad.
V prvej časti Jakubčáková prináša dokumenty dosvedčujúce boj, ktoré obe ženy zviedli. V druhej nachádzajú priestor fotografie zachytávajúce všedný život Baby z lesa a nevšedné priateľstvo s fotografkou. Tretia časť zas zachytáva jej osobité monológy a rozhovory, ktoré spolu s fotografkou viedli.
Ospravedlnenie k článku
Vážení pozostalí Kataríny Kiovskej,
ako autorka projektu Baba z lesa (Lena Jakubčáková) sa týmto ospravedlňujem pozostalým Kataríny Kiovskej alias Baby z lesa, ktorí sa cítili dotknutí titulkom a čiastočne aj fragmentmi textu z článku uverejneného dňa 9. 6. 2023 vo víkendovej prílohe SME pod názvom Pôsobila ako čudáčka, mala divú náturu, ktorý editorka článku vybrala na základe rozhovoru so mnou v rámci bežnej novinárskej stratégie čitateľa čo naviac zaujať. Osobne by som takýto titulok nikdy nevybrala, pretože to pre môj projekt nie je dôležitý moment, keďže slová „čudáčka“ a „divokosť“ po vytrhnutí z kontextu môžu, ako som bola konfrontovaná, zapôsobiť aj negatívne, urážlivo, hoci to nebol ani v najmenšom môj zámer. Práve naopak, cieľom projektu o protagonistke Kataríne Kiovskej je podať výhradne pozitívne posolstvo. A napriek tomu, že redaktor nemá povinnosť titulky článkov konzultovať s autorom a hoci ja sa s takým výberom titulku nestotožňujem, ani z tejto strany nebol žiadny kritický úmysel. Preto ma veľmi mrzí, ak to niekto pochopil inak, v negatívnom význame. Preto pár vysvetlení.
V prvej časti titulku „pôsobila ako čudáčka“ ide o fragment z dlhého rozhovoru, kde okrem iného spomínam, že Katarína Kiovská bola často považovaná za čudáčku, čo ju aj trápilo, ale ja som si to nikdy nemyslela, a preto som ju celé roky aj navštevovala a stala sa aj mojou krstnou mamou. Práve naopak, mrzelo ma, čím všetkým si prešla spolu s mamou v súvislosti s ich ojedinelým bojom o domov po zániku obce Košické Hámre v 60. rokoch. To ju do istej miery vyformovalo v ojedinelú, silnú ženu, ktorá mala vždy svoj názor a bola ochotná niesť za neho následky až do konca. Daň za to bolo aj nepochopenie či výsmech. Samozrejme, niektorí ju aj za to obdivovali, ale celkovo málokto si uvedomoval inteligenciu, vznešenosť, zdravú vzdorovitosť, vnútornú slobodu tejto ženy. Na to chcem upozorniť v kontraste s tým, ako na niektorých ľudí pôsobila alebo ako vnímali jej názory a vystupovanie.
Druhá časť titulku „mala divú náturu“ vychádza zase z môjho charakterizovania jej pre mňa príjemne divokej, výraznej, slobodnej duše, prepojenej s prírodou, ako to ilustruje napr. v denníku uverejnený rozhovor z pripravovanej knihy Predpoveď počasia podľa vtáčikov. Bez ďalšieho vysvetlenia, vytrhnuté z kontextu však môže byť toto spojenie vo výnimočných prípadoch problematické, avšak v rámci celku, v súvislostiach je to z mojej strany opäť pozitívne vyzdvihnutie hrdinky Katky, moje poetické vyjadrenie fascinácie nad divokosťou v srdci, ktorá mi je všeobecne veľmi sympatická. Aj jej známe rozhovory so zvieratami alebo o zvieratách vyjadrujú, aký mala pozorovateľský a rozprávačský talent (každé zviera brala ako samostatnú bytosť, ktorú vedela detailne charakterizovať). Samozrejme, každý má právo interpretovať si niečo, ako chce, ale toto je moje stanovisko, moja umelecká literárno-fotografická výpoveď, ktorú netreba vnímať doslovne alebo informatívne.
Žiaľ, negatívne zapôsobili aj niektoré moje vyjadrenia v článku, ktoré som tiež myslela v pozitívnom duchu. Niektoré časti výpovede si vyžadujú iba ďalšie vysvetlenie, niektoré zase ospravedlnenie za nepresnosť.
Tak napríklad prezývka Baba z lesa pochádza priamo od nej, nevymyslela som si ju, bola s ňou stotožnená. Niekedy sa tak zo zábavy pozdravila v telefóne, niekedy sa tak podpísala pod list, inokedy jej na toto oslovenie došla pošta od mníšok, ako to dokumentuje aj fragment z videozáznamu. Taktiež keď sa v texte spomína, že „často na ľudí reagovala bez pozdravu“, tak som tým chcela iba okrajovo zachytiť jeden z jej spôsobov komunikácie, že často začínala reč in medias res, že si nepotrpela na oficiality, bola priama a priateľsky si pohovorila s hocikým. Spojenia „žila osamote“ alebo „väčšinu života prežila sama“ som zase neúmyselne skreslila – myslela som tým však to, že žila „na samote“, po zániku obce od polovice 60. rokov najprv s matkou a synom, neskôr už len sama.
V závere sa ešte raz ospravedlňujem dotknutým osobám za nedorozumenie, ktoré vyvolal titulok a niektoré časti tohto článku. V žiadnom prípade to však nebol môj úmysel. Podobne ako legenda slovenskej fotografie Martin Martinček a režisér Dušan Hanák v 70. rokoch zachytili ťažké príbehy posledných vrchárov „na kolenách“, v autenticky prežitom živote na jednom mieste, tak aj ja som sa snažila nie kritizovať to, čo vidíme, ale poodhaliť málo viditeľnú krásu a pravdu, ktorá je za tým.
