Malé ženy? To fakt nemusím, aj keď som to nečítala...

Autorka je dramaturgička Činohry SND.

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

Máme vypredané. Vážne. Teda do konca sezóny, čo je za pár... Čo tým chcem povedať, je, že uviesť taký titul, ako sú Malé ženy, nie je asi najväčšie divácke riziko.

Super, keďže už vieme, čo to nie je, skúsme si povedať, čo to je. A tu sa moja úprimnosť začína a verím, že sa skončí vašou návštevou Malých žien, aj keby ste si na lístok chvíľu počkali.

Konečne pôjdete do divadla

My divadelníci sme poverčivé tvory a ja by som si pred premiérou mala tiež dávať pozor na jazyk, keď niečo dopredu chválim.

Na jazyk som si nedala pozor ani v mojom roky obľúbenom kaderníctve. Tak som si sadla do kresla, zabudla na kontrolku vo vnútropuse a oznámila: Dámy, môžete sa tešiť, v Národnom budeme hrať Malé ženy! Konečne pôjdete do divadla.

Oznámila som túto zvesť o prichádzajúcich Malých ženách dostatočne nahlas a sebavedomo na to, aby som za sebou, respektíve vzadu nad sebou začula mierne povznesenú až opovržlivú poznámku mojej kaderníčky: „Malé ženy? To fakt nemusím, aj keď som to nikdy nečítala...“

Keď videla, ako som nezvyčajne zmĺka, dodala: „Mám sa hanbiť za to, že som nečítala Malé ženy a že ma nebavia, aj keď ich nepoznám?“

Určite nie a viem, o čom hovorím. Totižto ani ja, pokiaľ som ako dramaturgička nedostala nápad zaradiť práve tento titul do repertoáru, som Malé ženy nečítala.

Až donedávna som v hlave mala Malé ženy vulgárne uložené ako sladkastý, romantický, kresťansko-vieroučný a moralisticky ilustračný román z roku 1868 slúžiaci na elegantnú výchovu mladých žien strednej vrstvy smerujúcu k poslušnosti a vydaju. Bodka.

Nič, čo by som zmeškala, nič, čo by mi malo chýbať ľudsky či profesionálne.

Božidara Turzonovová (Teta Marchová) v inscenácii Malé ženy v SND (zdroj: Ľuboš Kotlár)

Nemusíte ani čítať román

Dnes ho mám prečítaný trikrát. Proste som si úplnou náhodou pozrela posledné filmové spracovanie Malých žien z roku 2020, v histórii filmu v poradí hádam už siedme vrátane dvoch nemých verzií. A bola som unesená a nadšená.

V Malých ženách je všadeprítomný dôraz nielen na univerzálne uchopiteľnú kresťanskú morálku, ale rovnako aj na dôležitosť rodiny, vzdelania, rozhľadu, na medzinárodnú kultúrnu otvorenosť, sociálny súcit.

To sú všetko pripomenutia hodnôt a snažení, ktoré si chceme pripustiť po vpáde covidu, vojny u susedov, po neprestajných celosvetových aj lokálnych politických turbulenciách a ekonomických otrasoch.

Po rýchlom preštudovaní románu ako pôvodnej predlohy som vedela, že cesta nevedie v kopírovaní scenára, ale k inšpirácii prvotným zdrojom.

Adaptáciu pre Činohru SND skvelo, fundovane a inšpirovane napísal režisér Malých žien Marián Amsler.

Verte mi, že dramatizácia našich Malých žien vo vysokej miere nahradí čítanie románu, tak citlivo excerpuje jeho základné línie. Pán Amsler posilnil moderné myšlienky, zachovávajúc všetko psychologicky autentické a slobodne radostné.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Herečka Kovalčiková: Miestami mi je až ľúto, že nie som športovkyňa Čítajte 

Napísala ho za 6 týždňov

Aj keď sa okolnosti vzniku diela ironicky mýtizujú a niekedy sú aj vo vyjadreniach autorky zdravo rozporuplné, asi sa vieme dopátrať k ich sumáru.

Alcottová nenapísala román úplne dobrovoľne a s nadšením. Napísať román pre dievčatá jej naliehavo ponúkol redaktor Thomas Niles z vydavateľstva Roberts Brothers, inak jeden z mnohých rodinných priateľov intelektuálne vplyvnej a významnej, hoci chudobnej rodiny Alcottovcov.

Spisovateľkin otec, spoluzakladateľ filozoficko-náboženského hnutia transcendentalistov, radikálny edukačný reformátor, abolicionista a podporovateľ feminizmu, chcel totiž vydať jednu zo svojich esejí.

Pán Amos Bronson Alcott bol magický prednášateľ, ale na rozdiel od Emersona alebo Thoreaua neoplýval spisovateľským talentom, hoci bol všeobecne uznávanou kapacitou. A vydavateľ jeho dcére navrhol, že ak napíše román pre mladé dámy, on otcovi tú esej vydá...

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Zaslúži si všetky Oscary, ktoré dostane. Film Malé ženy je taký pekný, až je to podozrivé Čítajte 

Alcottová román napísala za šesť týždňov. Od šestnástich rokov písala s frenetickou chuťou a s rýchlym nasadením. A stal sa zázrak!

Malé ženy rýchlo vypredali, okamžite pripravili ich druhé vydanie a autorka dostala pokyn napísať druhý diel, známy pod názvom Dobré manželky ako pokračovanie životných ciest sestier Jo, Meg, Amy a Beth.

Zbláznené čitateľky chceli, aby sa Jo vydala za Laurieho a podobné nezmysly a tlaky, ktorým autorka iba kvôli finan­čnej odmene čiastočne neodolala.

Barbora Andrešičová (Jo), AnnaMária Janeková (Beth), Jana Kovalčiková (Amy), Petra Vajdová (Meg) v inscenácii Malé ženy v SND. (zdroj: Ľuboš Kotlár)

Nedá sa nemilovať

Malé ženy vďaka múdremu rozhodnutiu spisovateľky navždy finančne zabezpečili rodinu, keďže nechcela za knihu jednorazový honorár, ale percentá z predaja.

A aj keď Alcottová napísala veľa románov, poviedok a autobiografických kníh, Malé ženy ju navždy zadefinovali ako ikonu americkej literatúry.

Keď sa bližšie oboznámite s Louisou May Alcottovou, asi ju nemôžete nemilovať, pre jej intelekt, talent, nekompromisné občianske postoje a silnú obetavosť voči blízkym.

Samostatnosť ženy bola pre ňu krédom a v rámci oddaného kresťanského zázemia vždy vedela a precítila, čo jej vštepoval otec v rámci filozofie transcendentalizmu. Že Boh je v každej ľudskej bytosti prítomný práve tak ako v prírode, že sme svojbytné, slobodné, vedomé, individualistické bytosti so silnou intuíciou.

A ku cti pána otca Alcotta patrí napríklad, že odmietol prepustiť černošského chlapca zo svojej školy napriek protestu iných pohoršených rodičov. Prišiel o miesto a svoju rodinu vystavil ďalším biedam a sťahovaniam.

Louisa Alcottová sa narodila v ten istý deň ako jej otec a akosi podozrivo dobrovoľne upadla do kómy po poslednej rozlúčke s ním. Skonala o dva dni neskôr. Je to silné, kruté a možno aj oprávnené tajomstvo jej konca.