Keď sa sedemnásťročný Alex prebral v nemocnici po autonehode, zo svojho života si nepamätal nič. Bolo hrôzostrašné nevedieť, kto chodí k jeho lôžku, nepoznať ľudí, ktorí sa vyhlasovali za jeho rodičov, a ubytovať sa v dome, ktorý naňho pôsobil nevľúdne a cudzo.
Len rovnako starý a navlas podobný chlapec mu nemusel nič vysvetľovať. Bol to Marcus, jeho dvojča. To mu bolo od začiatku jasné, jemu absolútne dôveroval.
Marcus sa teda ujal úlohy zrekonštruovať Alexovi minulosť a odpovedať na všetky jeho otázky. Povedal mu, aké jedlo má rád. Že na dovolenky chodili k moru. Že jeho rodičia sú cool.
Nie si môj syn, si hračkou náhody, vravel mu Alain Delon. Jeho telo našli už v rozklade Čítajte Za pár mesiacov sa Alex zorientoval a cítil sa bezpečnejšie. Zdalo sa mu, že mal celkom normálne detstvo, dospievanie aj celkom normálnu rodinu.
No potom chlapcom zomrel otec. A čoskoro nato mama. A Alex si všimol divnú vec: Marcusom to vôbec nepohlo.
Našiel fotku, ktorej nerozumel
Dnes majú Marcus a Alex vyše päťdesiat rokov. Stále sa na seba rovnako podobajú. Odlíšiť ich možno len vďaka tomu, že jeden trochu zarastá a ten druhý sa holí.
Z dokumentárneho filmu, v ktorom rozprávajú o tom, akú traumu v detstve zažili, musí prejsť hodný kus, kým je jasné, že vnútri sa odlišujú. Až do dospelosti prežili v podstate identické udalosti. No Alex netušil, aké temné a bolestivé boli.
Pretože Marcus ich pred ním zatajil.
Pred kamerou sa spočiatku usmievajú. Ako keby si spomínali na neškodné historky. Ja mám frajerku? pýtal sa Alex v prvých týždňoch po strate pamäti. Super. Tak mi, prosím, o nej niečo rýchlo povedz, nech nezistí, že o nej nemám ani potuchy.
Hoci sa na tom vtedy zabávali, Marcus si už uvedomoval závažnosť situácie.
