Malé ženy
„Jedna z nás sa musí dobre vydať, Meg to neurobila, Jo to neurobí a Beth... Tak to urobím ja a všetkých nás zabezpečím. Naučím sa ho mať rada, ak bude mať rád aj on mňa a nechá ma robiť si, čo chcem,“ vraví Amy, najpragmatickejšia zo štyroch sestier Marchových. Hoci každá z nich oplýva talentom a najrôznejším nadaním, rozhodujúcou životnou stratégiou je stále dobrý sobáš.
K manželstvu, či už k tomu z rozumu, k tomu, ktoré je výsledkom okamžitého vzplanutia, alebo k zväzku založenom na intelektuálnej spriaznenosti, napokon vedú aj všetky cesty v inscenácii Malé ženy v Činohre Slovenského národného divadla.
Kým v druhej polovici 19. storočia, keď Louisa May Alcottová román napísala, išlo o pochopiteľné vyústenie zápletky, dnes príbeh pôsobí ako nedokončená veta.
Vyše troch hodín pastelových farieb
Marián Amsler je režisér, ktorý je v slovenskom prostredí prvou voľbou pri inscenovaní klasických románov. Okrem toho, že ako zručný autor vytvára zrozumiteľné dramatizácie a má cit vytvárať nesmierne estetické, neraz aj veľkolepé scénické obrazy s neopakovateľnou atmosférou, má aj iný dôležitý talent. Veľmi správne dokáže v klasických príbehoch nájsť motívy a témy rezonujúce s dneškom.
Hoci je román vnímaný ako dievčenská klasika, v ktorej silno zaznievajú konzervatívne hodnoty, jeho pozorné čítanie súčasnými očami ponúka mnoho tém.
Hlavná postava Jo, ktorú Alcottová vytvorila na svoj obraz, je natoľko chlapčenská, že sa dnes číta ako latentne homosexuálna. Jasne reflektuje nemožnosť žien prejaviť svoje nadanie aj sexualitu. Toto napojenie na dnešok je však iba naznačené a v inscenácii je zo všetkého najviac pastelovou pastvou pre oči.
