Že knihy sú výborným spôsobom, ako zažiť takmer čokoľvek, napríklad aj Nórsko, sa budete môcť presvedčiť už v lete. Chystá sa totiž Mesiac autorského čítania, ktorého čestným hosťom bude práve táto krajina.
Možno až na pár výnimiek sa mi severské detektívky vždy zdali žalostne neprepracované a neimaginatívne. Po prvom dni v Osle sa však musím minimálne tamojším detektívkarom verejne ospravedlniť.
Že v tomto meste, za týmito múrmi, za týmito závesmi sa odohrávajú zločiny, notabene hrdelné, si nedokážem predstaviť ani s vypätím všetkých síl.
Je večer, desať preč, vykračujem si okrajovou štvrťou mesta s výrazne kozmopolitným nádychom a jediný narušiteľ verejného poriadku široko ďaleko som ja, prechádzajúca na červenú.
V potravinách si kúpim najnórskejšie znejúcu sladkosť a zamierim do hotelovej lobby. Tam klesnem do kresla a zvažujem svoje možnosti.
Kľúč k mestu
Mám známeho, ktorý keď ide do zahraničia, či na romantický víkend, či na pracovnú cestu, pribalí si do batoha tenisky a hoc by aj pre to mal vstať o pol piatej ráno, ide si zabehať. Tomu hovorím zažiť mesto na vlastné nohy.
Trochu mu i závidím. Tie tenisky sú preňho kľúčom k jeho mestu, k jeho Budapešti alebo jeho Rímu, k jeho Helsinkám.
Ja mám, samozrejme, svoj vlastný kľúč. Okrem Lexikónu svetla a tmy od Simona Strangera, autora, ktorý čoskoro v rámci podujatia Mesiac autorského čítania zavíta i na Slovensko a s ktorým som pri tejto príležitosti prišla urobiť rozhovor, so sebou po Osle vláčim Flaubertůvho papouška od Juliana Barnesa.
Lenže knihy, môj inokedy univerzálny kľúč k hocičomu, tentoraz akosi nefungujú.
Odkedy sme prileteli, čítala som si v útulnej reštaurácii, čítala som si v kaviarni, čítala som si na schodoch kostola, čítala som si na streche opery, architektonickej dominanty osloského fjordu, v diaľke šumelo more, nad hlavou mi škriekali čajky. A nič.
Oslo, myslím skutočné Oslo, sa mi nevyjavilo
Neprítomnosť tmy
Znovu zívnem. Je takmer jedenásť, a za oknami sa takmer vôbec nestmieva. Teda stmieva, ale veľmi pomaly. Je to zvláštny pocit a musím priznať, že táto neprítomnosť tmy je zatiaľ najvzrušujúcejšou črtou Osla.
Pohľad mi padne na malú hotelovú knižnicu zabudnutých kníh v rohu miestnosti. Podídem k nej a letmo zalistujem Bibliou v jazyku, z ktorého sa vykľuje litovčina.
Odložím ju späť a siahnem po knihe s detektívom na obálke. Na moje veľké prekvapenie to nie je ďalšia severská detektívka, ale Newyorská trilógia Paula Austera, v jazyku, ktorý podľa počtu prehlások na centimeter štvorcový môže byť jedine fínčina.
Ale na tom nezáleží. Túto knihu som čítala toľkokrát, že ju poznám naspamäť. Žeby to bola prozreteľnosť? Môj kľúč k Oslu, pohodený v knižnici zabudnutých kníh?
„Kaikki alkoi väärästä numerosta, kun puhelin soi kolmesti yön kiljaisuudessa ja linjan päässä kysyttuun jotakuta joka hän ei ollut,“ zadeklamujem s pocitom, aký museli zažívať učni okultných viet, keď v lámanej latinčine prvýkrát vzývali nejakého nižšieho démona. „Pajlon myöhemmin, kyetessään!“
Cítim, ako mi všetky tie prehlásky klokotajú v hrdle, srdce mi búši a...
Nič.
Oslo zostáva naďalej neprístupné a vzdialené.
Dve knižnice
Kráčajúc na izbu si spomeniem na rozhovor s autorom fantasy detektívok Benom Aaronovichom, ktorý som prepisovala pred odletom do Nórska. Ako to hovoril?
