Jeho prózy vedeli vždy prekvapiť, či už to bolo nečakanými koncami, tajomnou atmosférou, alebo zmesou všednosti a absurdity. Dušan Mitana bol známym bohémom, patril k najoriginálnejším slovenským spisovateľom. Život ukončil v máji 2019 skokom z okna. Jeho dielo je uzavreté.
Napriek tomu teraz vzniká ďalšie, ktoré sa ho takisto dotýka. Píše ho jeho manželka EVA KRISTOVÁ-MITANOVÁ. Ponúka vlastnú verziu ich životného príbehu aj neštandardný pohľad na život s umelcom.
"Obzerám sa späť za naším spoločným životom. Dušan skrátka vybočoval z normy, vyčnieval, boli sme mimo väčšiny. Myslím si, že sme sa našli," hovorí.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako dvoril Dušan Mitana svojej budúcej manželke,
- kto bol Lucifer a prečo ho mal rád spisovateľ,
- čo to znamená žiť s umelcom, ktorý je už zaživa maturitnou otázkou z literatúry,
- ako zvládala manželka jeho bohémstvo a depresie.
Onedlho v SME vychádza úryvok z vašej pripravovanej prózy, ktorá je obzretím sa za životom s manželom Dušanom Mitanom. Kedy ste sa rozhodli, že napíšete knihu spomienok?
Bolo to vlastne hneď po Dušanovej smrti. Vtedy som písala jeho epitaf. Už vtedy mi zišlo na um, že by pre mňa bolo úľavou, keby som o tom mohla rozprávať, premietnuť si ešte raz náš život.
Váš manžel zomrel pred štyrmi rokmi. Dá sa s tým vyrovnať?
Bolo to v noci. Spala som, nevedela som o ničom. Dušan v noci býval hore, niekedy v noci aj písal. V posledných rokoch mával ťažké depresie. Pre mňa je písanie spomienok v podstate terapia. Obzerám sa späť za naším spoločným životom. Tento rok knihu dopíšem. Prehodnocujem, čo sa stalo. Ale to bude človek prehodnocovať až do konca života. Písanie ten proces prehlbuje.
Literatúra mala vždy okrem umeleckého rozmeru aj terapeutický rozmer, platí to aj pri svetoznámych spisovateľoch?
Myslím si, že aj u Dušana to bolo tak. Celá jeho tvorba mala pre neho aj terapeutický rozmer.
A teraz to využívam aj ja. Moja kniha sa bude volať S dušou na jazyku, s kožou na trhu a podtitul bude mať Sentencie o Dušanovi. V tom je povedané všetko.
V úryvku opisujete vaše prvé rande, keď vás chcel náhle pobozkať a čudoval sa, že ste si nevšimli jeho záujem, hoci vás dovtedy viac-menej len ťahal za vlasy. Spomienka pôsobí nežne aj úsmevne. Ako hľadíte do minulosti, s nostalgiou či s odstupom?
V podstate je tam všetko. Ale mám z toho radosť, keď to čítam, mnohé veci si pripomínam, skutočne mi to pomáha, odľahčiť to zúfalstvo, že už tu nie je. Vtedy pri moste pri rozvodnenom Dunaji sa Dušan hneď predviedol, čo je zač.

Zoznámili ste sa ako študenti novinárstva, čo vás k tomu doviedlo?
Hlavne som chcela zmiznúť čo najďalej z domu. Bolo to v druhej polovici 60. rokov, keď prišiel závan slobody, začala som prispievať do Smeny, čo bol denník zameraný na mládež, predtým som však musela mať rok praxe v novinárskych závodoch, rovnako aj Dušan, ktorý predtým pracoval rok ako robotník. Bola to vtedy podmienka, odrobiť rok vo výrobe, aby sme boli triedne uvedomelí, aj keď to malo presne opačný efekt.
Stretli sme sa v prvom ročníku, Dušan chcel byť športový reportér, čo sa mi zdalo dosť nepochopiteľné, behať okolo športovcov, ale pripadal mi najzaujímavejší spomedzi tých ambicióznych spolužiakov, ktorí šialene túžili ako novinári dobývať svet. Pozerala som na nich trochu s dešpektom. Dušan bol iný, svojrázny.
Na mladosť si každý spomína vo svetlých farbách, u vás to boli „zlaté šesťdesiate“, ale stále to bol život v totalite, nie?
Áno, ale tá pluralita tu bola, nezabúdajte, že v Smene vyšla v lete 1968 výzva Dvetisíc slov (žiadala odolať tlaku z Moskvy proti reformám v Československu, pozn. red.) Dnes si to už ťažko možno predstaviť, ale novinári a spisovatelia hrali vtedy v spoločnosti významnú úlohu, združovali sa okolo časopisov, viedli polemiky, na vyjdenie nového čísla sa čakalo v zástupoch.
Spisovatelia mali vtedy v spoločnosti status, ktorý je dnes nepredstaviteľný, boli vlastne celebritami.