Približne rok pracoval v londýnskom kníhkupectve Waterstones, kde mal na starosti sekciu sci-fi a fantasy. A v jednom momente si povedal, že ak títo neznámi ľudia píšu knihy, prečo by to neskúsil aj on.
A keďže mal za sebou vcelku úspešnú kariéru scenáristu takých projektov ako Doctor Who, nič mu nezabránilo spojiť dva milované žánre, fantasy a procedurálne detektívky.
Odtiaľ bol už len krok k vyšetrovateľovi Petrovi Grantovi a neskoršiemu rozhovoru pre Magazín o knihách na pražskom Svete knihy. Ben Aaronovitch.
V minulosti ste písali scenáre pre seriál Doctor Who – čo vás presvedčilo, aby ste skúsili písať romány?
Moja kariéra scenáristu jednoducho zakapala – a musel som si nájsť inú prácu. Skrátene, v určitom momente som začal pracovať v kníhkupectve, kde som bol zodpovedný za sci-fi a fantasy sekciu.
Približne rok som zakladal do políc knihy autorov, o ktorých som nikdy predtým nepočul. Všetci títo mne neznámi autori publikovali počas toho roka, odkedy som nastúpil.
Tak som si povedal, že vydať knihu musí byť veľmi ľahké. Keď všetci títo ľudia uspeli, prečo by som neuspel aj ja? No a tak som začal písať romány.
Také jednoduché to bolo?
Viete, vydať knihu sa zdá nemožné, až kým to neurobíte. Neviem prísť na to, prečo je to také jednoduché. A ono to, samozrejme, nie je až také jednoduché, lebo najprv musíte preraziť.
Ale keď uspejete, nebudete vedieť prísť na to, čo ste vlastne konkrétne urobili pre to, aby sa vám to podarilo. A nikto vám to nepovie, a ak aj povie, bude to zavádzanie. Takže proste len dúfate, že sa do vašej knihy niekto zamiluje a vydá ju.
Pomohla vám práca v kníhkupectve, poznanie čitateľov a správania kníhkupcov pri písaní prvých kníh?
Ani nie pri ich písaní ako skôr pri plánovaní ich predaja. Ale nakoniec to všetko dopadlo inak.
Nás všetkých – mňa, môjho agenta, ľudí z vydavateľstva – najviac prekvapilo, že moje knihy nekupovali ľudia, o ktorých sme si mysleli, že ich budú kupovať. Celkom samozrejme sme predpokladali, že toto je kniha, ktorá sa bude predávať z poličky sci-fi a fantasy.
Že je niečo inak, som si prvýkrát uvedomil, keď som sa istého priateľa, ktorému som dal výtlačok knihy, spýtal, ako sa mu páči. A on odpovedal, že vraj nevie, mama mu ju ukradla a nechce mu ju vrátiť. A ja na to – čo? Veď tvoja mama nie je moja cieľová skupina – bola to pani, ktorá čítala knihy od Jodi Picoultovej a podobne... Neskutočné. Normálne som žasol.
Pri prvých troch či štyroch knihách sme netušili, kto tie knihy vôbec kupuje. Potom v nejakom prieskume zistili, že moje čitateľstvo je rovnomerne rozložené naprieč spoločnosťou.
Z toho sú ľudia z marketingu na prášky, pretože ak nemajú konkrétnu skupinu zákazníkov, ktorým by knihu mohli predávať, nevedia sa zamerať na, povedzme, ženy v strednom veku, ktoré jazdia na volve... V prípade mojich kníh žiadna podobná skupina neexistuje.
Ben Aaronovitch (1964)
- Najprv sa presadil ako televízny scenárista, písal pre známy anglický seriál Doctor Who, neskôr v tom pokračoval aj knižnými príbehmi z tejto série.
- V 90. rokoch jeho kariéra scenáristu „zakapala“, a tak sa zamestnal v kníhkupectve Waterstones.
- Tam asi po roku napísal prvú zo série mestských fantasy príbehov s policajným vyšetrovateľom a mágom Petrom Grantom (Rieky Londýna, v Slovarte vyšla v roku 2021).
- Doteraz má táto séria vyše desať kníh, ako aj dva komiksy a jednu knihu poviedok (vyšli prevažne v češtine).
Ako ste to riešili?
Moja kniha bola nakoniec vyňatá z poličiek fantasy a sci-fi a dali ju do oddelenia všeobecnej beletrie, lebo v sci-fi a fantasy by ju nenašiel nikto okrem žánrových fanúšikov.
Ak ste totiž niekedy pracovali v kníhkupectve, viete, že do tej sekcie chodia len žánroví čitatelia, nežánroví sa jej vyhýbajú veľkým oblúkom. Vždy radšej zvolia dlhšiu cestu, ako by mali prejsť popri policiach so sci-fi knihami. Neviem, čoho sa boja.
Mňa by to vôbec netrápilo, chcel som byť autorom fantasy... ale nakoniec to dopadlo inak. Čo je paradoxné, ja som totiž neskutočný geek. Ale nebudem sa hádať s peniazmi. To nikdy nerobím.
Spisovatelia fantasy radi kombinujú mestské fantasy s detektívkou, Jim Butcher a jeho séria o Harrym Dresdenovi, Terry Pratchet s Nočnou hliadkou, Nočná strana Simona R. Greena… No zatiaľ čo väčšina spisovateľov mestského fantasy volí marlowovského hrdinu z americkej starej školy, vaše knihy sú policajné procedurálky atmosférou pripomínajúce McBainov 87. revír. Bola voľba tohto žánru kriminálok vedomou či dokonca strategickou voľbou?
Bolo to vedomé, ale nie strategické. Ja k písaniu nepristupujem strategicky. Nebolo to teda tak, že by som si sadol a rozmýšľal, čo svet práve teraz potrebuje – že by 87. revír okorenený mágiou?
Jednoducho mám rád policajné procedurálky a mám rád aj fantasy, a keď som začal písať knihu, musela to byť procedurálka a fantasy. A keďže sa mi nechcelo písať dve knihy, napísal som takú, kde som mohol skĺbiť oba tieto žánre.
Písať drsnú školu mi nikdy ani nenapadlo, to mi nesedí. Teda rád si tento žáner prečítam, ale nechcel a nevedel by som ho písať. Je príliš nihilistický a v skutočnosti nereflektuje to, ako spoločnosť naozaj funguje.
Spoločnosť je založená na systéme, či sa nám to páči, alebo nie. Zločincov vo väčšine prípadov odhalí systém, nie jednotlivec, chytia ich ľudia vyšetrujúci na základe určitého postupu a toto je to, čo ma zaujíma.
Taktiež som chcel napísať niečo odlišné od toho, čo píšu všetci. Ale nebola v tom stratégia, nebolo to vypočítané, že tak toto bude každý milovať. Skrátka bola to kniha, ktorú som chcel napísať.
Vydavatelia myslia strategicky, spisovatelia by nemali.
V poďakovaní k Mesiacu nad Soho konkrétne menujete zamestnancov metropolitného archívu. Koľko času ste strávili v tom archíve?
Tak jeden deň...
Vážne?
Predovšetkým mi išlo o to, aby som videl, ako metropolitná polícia pracuje. Navyše tam majú aj záznamy o bombardovaní počas druhej svetovej vojny a ja som chcel vidieť tie o bombardovaní Café Paris, potreboval som zistiť, kde prípadne by mohli vzniknúť nezrovnalosti, s ktorými by som mohol ďalej pracovať.
Tie záznamy sú mimochodom na veľmi jemnom papieri, ale popravde, vôbec nie je ťažké sa k nim dostať, jednoducho prídete a poviete, že ich chcete, a pracovníci vám ich donesú. A tí pracovníci boli neskutočne priateľskí, preto sa dostali do poďakovania.
Ste Londýnčan a Londýn má vo vašich príbehoch zásadnú úlohu – zmenilo rešeršovanie a písanie spôsob, akým vnímate svoje vlastné mesto?
Áno aj nie. Nie – lebo ako Londýnčan som vždy miloval svoje mesto. Áno – lebo som si uvedomil, že je ešte lepšie, ako som si myslel.
Dá sa teda povedať, že písanie prehĺbilo moju lásku k môjmu mestu. A vlastne ma to naučilo aj oceniť iné mestá. Pretože keď raz viete, ako sa pozerať na vlastné mesto, môžete ísť do miest ako Praha či Berlín a viete, kam sa pozerať, na čo sa zamerať, ak chcete vidieť niečo zaujímavé.
Viete oceniť architektúru i históriu, viete oceniť, ako lícujú rieky a cesty... A viete, že keby ste zašli do knižnice alebo do archívu, našli by ste tam fascinujúce veci. Len, samozrejme, musel by s vami ísť niekto, kto ovláda domáci jazyk.
A nerozvinula sa u vás tak trochu choroba z povolania?
Áno, ale to sa deje všetkým spisovateľom. Predovšetkým keď ste detektívkarom. To nejdete nikam bez toho, aby ste nepremýšľali, že aha, odtiaľ by niekto mohol vypadnúť, a hen by sa zas dobre pochovávala mŕtvola.
Sedíte v kaviarni a rozmýšľate, že cez tento výklad by mohlo preletieť auto, alebo vám niekto ukáže, aha, aký krásny kostol a vy hneď že, áno, áno. Vyhoďme ho do vzduchu.
„Londýnu to však bolo jedno. Vždy mu je jedno, keď ho opúšťate, lebo vie, že za každého, kto odchádza, prichádzajú dvaja noví,“ napísali ste v Mesiaci nad Soho. Dokážete si predstaviť, že by ste opustili Londýn ako spisovateľ i ako obyvateľ?
Na dovolenku samozrejme, ale dlhodobo určite nie. Niekde som už napísal, že moje mesto mi budú musieť vypáčiť zo studených mŕtvych prstov. A aj potom tu možno budem pobehovať ako zombie...
Jednoducho som Londýnčan. A mám rád veľké mestá. Keď som niekde, kde hustota obyvateľstva klesne pod 5000 ľudí na štvorcový kilometer, pýtam sa, že kde do pekla sú nejakí ľudia?
Čo je na Londýne pre Nelondýnčanov také príťažlivé?
