Jej skladby pôsobia neraz krehko ako citlivé pohľady do vlastného vnútra, ktoré je dobré vnímať v tichu a sústredene. Pri rozhovore je však NINA KOHOUT bezprostredná mladá žena, premýšľavá, zhovorčivá, veselá. A nechýba jej odvaha. Ako tínedžerka sa rodáčka z Trenčína rozhodla odísť do Londýna študovať na prestížnu The BRIT School, kde pôsobili aj hviezdy ako Amy Winehouse či Adele.
„Spätne si uvedomujem, že to bolo vlastne pomerne strašidelné a odvážne rozhodnutie a absolútny skok do neznáma,“ hovorí Nina Kohout.
„Bola som hodená do prostredia, v ktorom ma nikto neodsudzoval za žiadne moje šialené hudobné rozhodnutia. Dostala som priestor na absolútne preštudovanie toho, čo chcem vlastne mojou tvorbou povedať a predstavovať. Dodáva, že bez tejto skúsenosti by si vo svojej hudbe nedovolila toľko experimentovať a vytŕčať zo žánrových škatuliek.
Aktuálne žije v Brightone, kde si „buduje vlastnú sieť – osobnú aj hudobnú“.
Na Pohode koncertovala aj minulý rok, dokonca v sprievode sláčikového kvinteta. Tentoraz to podľa nej bude intímnejšie vystúpenie. „No v niečom sebavedomejšie a farebnejšie,“ sľubuje Nina Kohout.
V rozhovore sa dočítate:
- Aký má vzťah k hudobným festivalom a k Trenčínu,
- čo jej dalo štúdium na londýnskej The BRIT School,
- ako jej hudbu vníma britské publikum,
- či je obeťou svojich skladieb,
- čo sa odohráva v jej „pestrofarebnej“ hlave.
Hudobné festivaly sú špeciálnou kategóriou podujatí. Vystupuje tam veľa interpretov, je tam stále živo, no pozornosť sa nesústreďuje len na jedno miesto, ale pulzuje. Je vám takýto festivalový svet blízky?
Keďže som dcérou Petra Kohouta, ktorý je okrem iného aj hudobník, s festivalmi som bola úzko spojená odmalička. Nebolo to pre mňa nič neobvyklé. Pripadalo mi to ako veľmi prirodzené prostredie, slobodné a s uvoľnenou atmosférou, ktorá mi trochu chýbala v reálnom svete. V klíme hudobného festivalu som sa vždy vedela veľmi nájsť.
Dokážete sa sústrediť, ak máte vystupovať na festivale?
Áno. Vlani som na Pohode sústredila všetku svoju pozornosť na každý aspekt môjho vystúpenia, aby som sa uistila, že výsledok bude čo najúspešnejší. A tak bol pre mňa minulý ročník výrazne menej o zábave ako kedykoľvek predtým. Prvý raz som videla menej ako päť koncertov. Okrem toho som vystupovala na záver festivalu, a tak som si príjemne stresujúcu zodpovednosť tlačila pred sebou celé tri dni. Festivalové vystúpenia sú pre mňa výnimočné a zároveň sú veľkou výzvou. Do poslednej chvíle človek nevie, či si ľudia vyberú práve váš koncert, alebo venujú svoj čas iným interpretom, ktorých je v ponuke veľa.
Vystúpi tento rok na Pohode iná Nina ako vlani?
Určite. Napriek tomu, že jadro môjho koncertu bude opäť tvoriť môj debutový album Pandemonium, predstavím aj novú Ninu, ktorá prišla s mojím čerstvým singlom Little Butterfly. Počas posledného roku vo mne isté emócie nielen dozreli, ale sa aj organicky preklopili do farieb, s ktorými som dovtedy nemala skúsenosti. V nových skladbách sa objavujú okrem iných aj prvky hnevu, vtipu či odľahčenia, spoločne vytvárajúc akýsi horko-sladký celok. Začalo ma baviť venovať sa viac nejednoznačnejším emóciám, takým, ktoré nemajú potrebu jasnej seba-definície.
Na pódiu tentoraz nebude sláčikový kvintet, budem tam len ja, elektronika a tatino, ktorý ma bude sprevádzať na klarinete. Takže koncert bude intímnejší, no zároveň v niečom sebavedomejší a farebnejší.
Pochádzate z Trenčína. Je to stále vaše mesto?
Určite áno. Trenčín budem vždy vidieť ako svoj domov. Začínam však pomaly vnímať, že moja vízia domova je krásne narušená Brightonom, kde momentálne žijem a aktívne si budujem vlastnú sieť, osobnú aj hudobnú. Mám dojem, že práve život v tomto slobodnom meste mi dáva schopnosť hľadieť na Trenčín mierne z nadhľadu. No vystupovať pred ľuďmi, ktorí boli svedkami mojich začiatkov, postupných premien a mnohých tvárí, to pre mňa ostáva stále veľmi špeciálne. Možno povedať, že trenčianske publikum so mnou vlastne rástlo.
Vaše rozhodnutie odísť v sedemnástich do Londýna na prestížnu hudobnú školu The BRIT School chcelo určite guráž. Čo sa vtedy vo vás odohrávalo?
Priznám sa, že som v tom čase svoje rozhodnutie neanalyzovala z každej strany. Keby som tak robila, pravdepodobne by som zostala doma. Spätne si uvedomujem, že to bolo vlastne pomerne strašidelné a odvážne rozhodnutie a absolútny skok do neznáma.
Myslím si, že moje podvedomie vedelo, že akékoľvek prekážky nie sú a nebudú natoľko veľké, aby mi bránili túto výnimočnú príležitosť vyskúšať. Bola to možnosť, aká sa nenaskytne každému, a nebolo by fér nevyužiť ju. Moja vášeň pre hudbu a vidina prostredia, ktoré by mi vedelo odovzdať niečo úplne iné ako školy doma, bola taká silná, že som bola odhodlaná prekonať čokoľvek, čo by mi mohlo vojsť do cesty. A tak aj bolo.
Podarilo sa to? Naplnili sa vaše predstavy?
