Woyzeck
Keď diváci vojdú do sály, hlavný hrdina už beží na páse. Kým sa pozvoľna usádzajú, zelené vojenské tričko mu stmavne od potu a než dorecituje verše o hľadaní Boha, je jasné že tento človek je na smrť unavený. Je štvaná zver, ktorá napokon sama začne zabíjať.
Od prvej chvíle je jasné, že v tejto inscenácii nebude veľa nádeje a spokojných ľudí. Celá scéna je pokrytá fóliou -podlaha čiernou, steny priehľadnou. Všetko to pôsobí ponuro a dokonca desivo. Počas inscenácie sú navyše diváci atakovaní celou škálou nepríjemných zvukov, od hučania sirén cez ohlušujúci zvuk vo vysokej frekvencii až po agresívnu trash hudbu.
Po scéne sa ponevierajú postavy, ktoré úplne odložili humanizmus a fungujú tak, aby v tomto svete prežili najmä oni.
V komárňanskom Jókaiho divadle vznikla mimoriadne nepríjemná a provokatívna inscenácia Woyzeck. Jej režisér Attila Béres je s kontroverziou, ktorú otvára, spokojný.
Divadlo má za úlohu vraziť divákovi do tváre, povedal počas diskusie na festivale Dotyky a spojenia v Martine. Použil pritom, samozrejme, oveľa šťavnatejší výraz.

Záhadná hra, ktorú autor nestihol dokončiť
Svoju hru Woyzeck nestihol Georg Büchner dokončiť úplne. Zomrel v roku 1837 ako len dvadsaťtriročný na týfus a text o mužovi, ktorý je vystavený všemožnej tyranii a ponižovaniu, zostal len vo fragmentoch. Nikto s istotou nevie, ako ich zamýšľal ukladať vedľa seba, nevie sa, akú podobu by tento ponurý príbeh napokon dostal. Napriek tomu ide o stále živé dielo, otvorené najrôznejším interpretáciám a prístupom.
Je Woyzeck obyčajný vrah, ktorý zabil svoju družku zo žiarlivosti? Je sám obeťou spoločnosti, ktorá v ňom nikdy nevidela nič vyššie od zvieraťa? Môže za jeho totálny úpadok duševné ochorenie alebo experiment, ktorý na ňom robí sadistický vojenský lekár? To všetko sú najčastejšie otázky, ktoré sa v súvislosti so záhadnou hrou otvárajú.