Pandemická osamelosť, osobné straty a životná zrelosť definitívne spravili z Nicka Cava hudobne nadaného mysliteľa a radikálne úprimného muža s odvahou zísť až do hlbín duše.
Prekvapivý bonus covidovej éry
V súvislosti s týmto austrálskym spevákom, básnikom a príležitostným hercom, samozrejme, nejde o úplné prekvapenie.
Cave má za sebou “tradičný” (teda extravagantný) muzikantský príbeh postpunkového speváka spojený s rokmi neviazaného života a drogovej závislosti. Popri tom však dlhodobo ukazuje schopnosť vnímať spirituálne roviny života - je básnikom viery a bolesti, životnej vášne i desivej smrti.
Novinár Seán OʼHagan strávil rozhovormi s hudobníkom desiatky hodín. A hoci sa s ním nestotožňuje v pohľadoch na ľudskú existenciu, nakoniec sa po debate o najnovších albumoch (sólových aj so skupinou The Bad Seeds, od Skeleton Tree cez Ghosteen až po Carnage) vždy dostanú k podstatným témam.
U Cava je to logické, jeho hudobné projekty sú odrazom toho, čo sa udialo. Sú zbierkami hudobných žalmov, básní a vizuálnych metafor, v ktorých sa spevák konfrontuje so sebou, Bohom i s rozporuplným svetom.
Cave súhlasil s veľkým knižným rozhovorom s tým, že nepôjde o bežné PR, ako býva zvykom pri uvedení nového albumu. Také rozhovory považuje za vyšťavujúce a ponižujúce. “Po čase vás jednoducho unaví váš vlastný príbeh.”
