Pôsobí vetcho a unavene, ale usmieva sa. Má 79 rokov a zažil toho toľko, čo málokto. Na jednej strane obdobie veľkej slávy, keď ho naháňali fanúšikovia.
Na strane druhej zdravotné ťažkosti, keď v šesťdesiatke prekonal mŕtvicu, po ktorej sa musel učiť znovu rozprávať. Václav Neckář však preukázal húževnatosť a začal dokonca opäť spievať a vystupovať.
Aj po príchode na malý uzavretý večierok festivalu Film Square bolo vidieť, kto má najväčšiu pozornosť. Za jedným zo stolov sedel práve Neckář, poruke bol aj jeho brat Jan.
Kúsok odtiaľ sa na trenčianskom námestí postupne zoskupovali ľudia okolo pódia, z ktorého ich večer Neckář pozdravil. Peter Hledík ho totiž minulý týždeň pozval do Trenčína a Trenčianskych Teplíc, aby mu udelil ocenenie Umelcova misia.
V článku sa dočítate:
- aké boli javiskové začiatky Václava Neckářa,
- ako vzniklo spevácke trio Golden Kids a prečo fungovalo len krátko,
- prečo počas socializmu Neckářovci neemigrovali,
- prečo v rokoch po revolúcii nenahrával albumy,
- ako sa mladým ľuďom zapáčila stará pesnička Tu kytaru jsem koupil kvůli tobě
- prečo Václavovi Neckářovi prinášajú šťastie vlaky.
Na začiatku bol Verdi. A náhoda?
Minulý rok získala cenu Umelcova misia Marta Kubišová, ktorá kedysi s Neckářom a Helenou Vondráčkovou tvorila úspešné spevácke trio Golden Kids. Končili sa šesťdesiate roky a v Československu boli vojská.
Václav Neckář však pri otázke, ktoré udalosti svojej kariéry považuje za najdôležitejšie, trochu záhadne odpovedá, že rok 1953. Urobí krátku pauzu, než sa pustí do objasňovania. „Vtedy som po prvý raz vystupoval na javisku. Bolo to vo Verdiho opere Otello. Vzniklo to náhodou.“
