S minulosťou veľa spoločné nemáme. Naši predkovia jedli iné jedlá, nezízali do mobilov, nemuseli si vo voľbách vyberať menšie zlo a o tom, čo sa stalo v Neapole, sa dozvedeli tak najskôr týždeň po tom, ako sa to stalo.
Ale jedno máme spoločné. Trápili sa pre lásku, milovali sa s vášňou rovnako ako my dnes. Jana Pronská svoje čitateľky do histórie rada berie, aby im ukázala, že pre lásku sa trápili aj naši predkovia.
Gelnica je malé, ale historické banské mestečko, dnes takmer pánubohu za chrbtom. Ovplyvnilo vás vaše rodisko? Nepýtam sa náhodou, Gemer, Abov, Spiš sú miesta, kde sa uhorskí šľachtici preháňali s armádami i skrývali s milenkami.
"Áno, narodila som sa v Gelnici, ale žijem v Nálepkove, s historickým názvom Wagendrussel (alebo Vondrišel) s viac než 750-ročnou históriou.
Okrem Gelnice všade naokolo boli stredoveké banské mestá európskeho významu s produkciou železa a medi, dokonca aj zlata ako Smolník, Stillbach (Tichý potok), ktoré sa v tom čase mohli porovnávať s Banskou Štiavnicou či s Kremnicou.
Dnes sú to, bohužiaľ, takmer zabudnuté oblasti, no v stredoveku bol Gemer, Abov, Hont a Spiš aj so svojimi kráľovskými mestami perlou uhorskej koruny a podľa zachovaných listín tu existoval čulý ruch.
Takže rozhodne môžem povedať, že ma moje rodisko ovplyvnilo aj v živote, aj v tvorbe."
Jana Pronská
- Debutovala knihou Zlatníkova chovanica v roku 2008.
- Odvtedy má na svojom konte 24 kníh, historických romancí, v ktorých hrá najdôležitejšiu úlohu história a láska.
- Nie náhodou sa aj v názvoch občas toto magické slovo vyskytuje.
- Väčšina jej románov sa odohráva na území dnešného Slovenska.
- Občas sa jej šľachtické hrdinky a hrdinovia, rytieri či iní ctihodní občania (aj gauneri) zatúlajú aj ďalej, ako je to v jej najnovšom románe Naveky tvoja (Ikar, 2023), ktorá nás zavedie aj do Neapolského kráľovstva.
Práve vám vychádza ďalšia historická romanca, dvadsiata štvrtá, ak sa nemýlim. Volá sa Naveky tvoja. Sme vo vašom obľúbenom období uhorských rytierov a nedostupných dvorných dám. Čím vás oslovil žáner historických romancí?
"Som večná romantička a milujem romantické príbehy so šťastným koncom, knihy a históriu, baví ma dohľadávať fakty, o ktorých som nevedela, spoznávať rody, ktoré na našom území žili, staré hrady a pevnosti, ktoré nemali to šťastie, aby sa dochovali v celej svojej kráse, a v tomto spojení je možná iba historická romanca. Ale ja som spokojná, baví ma to a napĺňa."
Jednou z najťažších vecí pri písaní historických kníh je dodržiavanie historickej vernosti. Aby rytieri mali správne zbrane, dámy vhodné oblečenie a nejedli v 15. storočí zemiaky. Na čo si pri písaní historických kníh dávate najviac pozor? A spýtam sa aj naopak, našli ste spätne vo svojich knihách niečo, čo by nebolo „kóšer“ s históriou?
"Na základné veci si dávam pozor, či je to oblečenie, či je to jedlo, či rody, ktoré na príslušnom hrade žili, zbrane, spôsob boja, postavenie a možnosti, ktoré postavy mali a ktoré ovplyvňovali ich konanie. Snažím sa, aby príbeh, hoci vymyslený, pôsobil vierohodne.
Dávam si pozor aj na maličkosti, napríklad aká vzdialenosť sa dá prejsť reálne na koni a kadiaľ mohli viesť staré cesty, ako mohol vyzerať interiér dvorany alebo aj hostinca, aké povinnosti reálne zamestnávali dvoranov, obyvateľov hradu či poddaných v podhradí, aká liečba bola možná, aby to všetko dotvorilo kulisu, ktorá čitateľa prenesie do iného obdobia.
Stále sa učím, stále sa niečo nové dozviem, no ani vo svojich starších knihách nemám pocit, že by som niekde výrazne prestrelila a na stôl ponúkla napríklad „zemiaky“."
