Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Upozornenie: Tento článok odhaľuje detaily z deja filmov Barbie a Oppenheimer.
Tí, ktorí sa plánujú zúčastniť filmového sviatku „Barbenheimera“, majú dve možnosti ako sa na túto príležitosť obliecť - buď prídu do kina oblečení podobne bujaro ako titulná hrdinka filmu „Barbie“, alebo zvolia akademické oblečenie utrápeného hlavného hrdinu filmu „Oppenheimer“.
Tento ostrý kontrast je podstatou internetového vtipu, ktorý sa stal fenoménom sprevádzajúcim súčasné uvedenie oboch filmov do kín. Umelecké snímky zdanlivo nemajú absolútne nič spoločné, ale predsa - či už oblečení v čiernej alebo v žuvačkovo ružovej, diváci oboch filmov budú svedkami dejov plných ľudskej skazenosti.
V životopisnom thrilleri Oppenheimer režisér Christopher Nolan skúma, ako sa ambície a arogancia J. Roberta Oppenheimera podieľajú na vzniku a dedičstve atómovej bomby. Scenáristka a režisérka Greta Gerwig sa vo filme Barbie zamýšľa nad tým, ako môže mužská krehkosť zničiť infraštruktúru spoločnosti. Mužov v oboch snímkach prenasledujú ich obmedzenia, zlyhania a deštruktívne sklony. Len niektorí z nich sa z toho vymania.
Od tvorcu k výtvoru
To, kde fyzik skončí, sa dozviete z dejepisných kníh. Zaujímavé je, ako sa tam dostane. Ešte v školských časoch reaguje Oppenheimer (Cillian Murphy) na svoje pocity nedostatočnosti tým, že vstrekne kyanid do jablka svojmu profesorovi. Neskôr sa ponáhľa vyhodiť ovocie do koša skôr, než sa k nemu učiteľ dostane - latka jeho morálky je od začiatku nastavená nebezpečne nízko.
Ufňukanec alebo génius? Mám pocit, že mám krv na rukách, hovorí Oppenheimer Čítajte Keď ho americká armáda požiada, aby viedol ďalších vedcov pri tajnom vývoji jadrových zbraní, pre svoje odhodlanie pomôcť ukončiť svetovú vojnu súhlasí. Ako prezrádzajú hercove široké oči, postave neprekáža ani prísľub prípadnej slávy. Oslavuje „technický úspech“ bombardovania Hirošimy a Nagasaki, až neskôr ho napĺňajú výčitky svedomia. Oppenheimer v rozhovore s prezidentom Harrym S. Trumanom priznáva, že má pocit, akoby mal „na rukách krv“.
V inej kinosále sa medzitým pozornosť presúva od tvorcu ku kontroverznému výtvoru. Barbie (Margot Robbie) na plátne zvozí mrzutá tínedžerka, ktorá sa s bábikou v životnej veľkosti stretne v reálnom svete a nazve ju fašistkou, ktorá predstavuje všetko zlé v americkej spoločnosti. „Ona si myslí, že som fašistka? Ja predsa neriadim železnice ani obchodné toky,“ hovorí Barbie pomedzi vzlyky.
Barbie má pravdu v tom, že ona nie je problémom - tým je Ken (Ryan Gosling), ktorý ju sprevádza do Los Angeles po tom, čo membrána oddeľujúca skutočný svet od Barbielandu praskne a umožní ľudským úzkostiam preniknúť do ich cukríkovej utópie. Po tom, čo celý život hral druhé husle, sa Ken dozvedá o patriarcháte a vracia sa do Barbielandu, aby nastolil vlastnú vládu, zatiaľ čo Barbie je stále v Kalifornii a snaží sa opraviť časopriestorové kontinuum.
Barbie sa potom vracia domov, do premeneného Kendomu, kde bol jej Dom snov prerobený na Kenov hypermaskulínny dom Mojo Dojo Casa House. Ken túži po moci a rešpekte. Zvyšok obyvateľstva preto zvedie na pomýlenú cestu tak, že obmedzuje práva ostatným Barbie, ktorým bol vymytý mozog a ktoré sa stali otrokyňami.
Byť stereotypná žena je slobodná voľba. Už aj Barbie pochopila, že svet je chorý Čítajte Hlbšie sa Gerwigová a jej spoluscenárista Noah Baumbach k vyobrazeniu povstania vo filme nedostali, vzhľadom na to, že pracovali v rámci produkcie Mattel. V prípade väčšej rozprávačskej slobody by Kenovia zrejme vládli s oveľa väčšou hrozbou. Namiesto toho Barbie potlačia prevrat, pretože pomôžu Kenom uvedomiť si, že ich hodnota nie je podmienená názormi z vonka. Prehrešky Kenov sú zabudnuté.
Vzájomné pôsobenie filmov
Dverami sály preniká zvuk frenetickej oppenheimerovskej hudby Ludwiga Göranssona, ktorá je pre hlavného hrdinu výraznou pripomienkou toho, že svojich hriechov sa nikdy nezbaví.
Nolanov film vychádza z biografie „Americký Prometheus“, čo je odkaz na Titána, ktorý bol v gréckej mytológii večne mučený za to, že ukradol bohom oheň a daroval ho ľuďom. Režisér zdôrazňuje Oppenheimerov vlastný úpadok tak, že dej prestriháva scénami z neverejného vypočúvania, v dôsledku ktorého fyzik v roku 1954 stratil bezpečnostnú previerku pre podozrenie, že je komunista alebo prinajmenšom sympatizant.
Je tu však aj psychologické utrpenie. Vízie jadrovej devastácie a jasné záblesky svetla narúšajú Oppenheimerovu oslavu na počesť bombardovania Japonska. Fyzik v rámci večierku prednesie znepokojujúci prejav o úspechu vedeckých inovácií svojim kolegom, ktorí sedia a pozorne počúvajú. Oppenheimer aj po rokoch počuje ozvenu ich radostnej odozvy.
Zlatokopka, exhibicionistka, prostitútka. Predchodkyňa Barbie bola všetkým, len nie detskou hračkou Čítajte „Barbie“ a „Oppenheimer“ vyzývajú obecenstvo, aby sa zamyslelo nad tým, ako na seba filmy vzájomne pôsobia; tak ako veselosť Barbielandu zdôrazňuje temnotu všetkého, čo sa pokazí, celková ľahkosť Gerwigovej filmu podčiarkuje pochmúrnosť Nolanovho filmu.
Barbie v jednom momente filmu zrazu prestane tancovať a spýta s svojich priateľov: „Premýšľate niekedy nad smrťou?“ V inom svete - a v inej sále - je to to jediné, nad čím premýšľa Oppenheimer.
Autor: Sonia Rao
