Debutoval ešte ako stredoškolák, píše už takmer päťdesiat rokov a na jeho rozprávkach vyrástlo niekoľko generácií. Knihy doslova chrlí. Vydal ich vyše sto.
„Deti sú pod priveľkou kuratelou dospelých,“ hovorí DANIEL HEVIER. „Podceňujeme ich. Nielen pri literatúre. Keď dieťa v prenesenom zmysle nezakúsi kontakt s ohňom, ako si potom poradí v živote?“
Ako sa podľa neho zmenili deti za tie desaťročia, čo pre ne píše knihy? V čom zlyhávame pri ich vzdelávaní v 21. storočí?
„Už nemáme čas na to, aby sme im vtĺkali do hlavy zbytočné informácie,“ hovorí.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa zrodil náš najznámejší rozprávkar a ako dostal honorár už ako stredoškolák,
- ako tajne fajčil, túlal sa a kradol griotku zo sekretára rodičov,
- čo si myslí o totálnej rodičovskej kontrole detí a či nie je škoda, že deti už nemôžu blicovať,
- prečo si stále zapisuje detské hlášky,
- prečo sa deti musia bifľovať detaily o Mezopotámii a chemické vzorce, keď pri odchode zo školy netušia nič o totalite a občianskej spoločnosti,
- či sa rozprávkar nebojí technológií a jazykovej polície.
Ste rozprávkar. No nezačali ste s písaním rozprávok, však? Odkedy vlastne píšete?
Keďže nedávno som začal písať svoje pamäti, viem to presne. Mám to rozčlenené na niekoľko fáz, tá prvá fáza bola hra na spisovateľa. To som mal štrnásť-pätnásť rokov a už vtedy mi občas niečo niekde publikovali. Prvá kniha, zbierka básní, mi vyšla, keď som bol štvrták na gymnáziu a výtlačky mi poslali do školy, kde som chodil. Bola to dosť veľká hanba, keď som ich vybaľoval pred spolužiakmi.
Prvá kniha pre deti Vtáci v tanci z roku 1978. (zdroj: Archív D. H.)Máte v tom po tých rokoch prehľad? Koľko kníh ste doteraz napísali?
To číslo neviem presne. Hovorievam, že isto ich je vyše sto. Aj keď sú v tom zarátané aj knihy, ktoré vyšli vo viacerých vydaniach, prípadne sú výberom zo starších kníh a tiež akési zobrané spisy, čo sú vlastne knihy z kníh.
Ste jedným z najaktívnejších spisovateľov na Slovensku, ako sa to vôbec dá zvládnuť?
Nie som grafoman, nepotrebujem písať len preto, aby sa to na seba vŕšilo. Skrátka v sebe stále cítim tvorivosť. Plánujem si urobiť inventarizáciu. Pozbierať si všetky svoje knihy od prvých vydaní a uložiť si ich do jednej knižnice.
Čiže ste začali ako básnik?
Nie, hneď od začiatku som písal všetky literárne žánre a súčasne pre všetkých, pre deti aj dospelých, prózu aj poéziu, a súčasne všetky druhy umenia, divadlo, hudbu, texty pesničiek, maliarstvo, ilustrácie a karikatúry. Veľmi som medzi tým nerozlišoval. Vlastne som bol sám vtedy ešte dieťa, ktoré odchádza z detstva. Takže na jednej strane som čítal Dostojevského a na druhej som objavil autora Alice v krajine zázrakov Lewisa Carrolla a ďalších autorov pre deti.
Rozprávkar bol kedysi aj bohém a búrlivák. (zdroj: Ľuba Lauffová)Kedy sa teda z vás stal rozprávkar?
Povedal by som, že už vtedy na začiatku. Rozprávka, to je príbeh. A príbehom môže byť čokoľvek. Kedysi to boli podobenstvá, dnes sa to presúva do fantasy, sci-fi či hororu. Televíziu sme ako deti nemali, internet neexistoval, ale veľa som čítal, počúval gramofónové platne s rozprávkami a keď dávali rozprávku alebo hru v rozhlase, sídlisko bolo prázdne, lebo všetci sedeli pri rádiách.
A čo prvá knižka pre deti?
Tú som vydal v roku 1978 pod názvom Vtáci v tanci. Dovtedy som vydal tri básnické zbierky, bolo to v dosť búrlivom období života.
Ako si vás máme predstaviť ako búrliváka?
