„Napadlo mi, či moja kniha Frida o židovskej prostitútke nebude pre ľudí podnetom na antisemitizmus. Ale nakoniec mi došlo, že sa toho netreba báť, pretože antisemiti knihy aj tak nečítajú,“ hovorí mi Nina Grünfeld vo svojom krásnom žltom dome v jednej z mestských štvrtí v Osle. Je predovšetkým nórska filmová režisérka a bývalá šéfka odborového zväzu nórskych filmových režisérov, no napísala aj knihu Frida, v ktorej mapuje život a osud svojej starej mamy. Kúsky jej príbehu, ktoré nachádzala v archívoch po celom Československu, skladala takmer dvadsať rokov.
Kniha Frida je príbehom vašej babičky, mamy vášho otca. Prečo bolo pre vás dôležité ísť po jej stopách a napísať o nej knihu?
Ak by tu bola, nebol by na to dôvod. Keď som bola malá, na ulici mali všetci babky a dedkov a ja som bola jediná, ktorá nemala nikoho. Teda z otcovej strany. Vnímala som to veľmi citlivo a otec mi o nej veľa povedať nevedel.
Aj v knihe píšete o tom, že počas pátrania ste prišli na Slovensko (vtedajšie Československo), kde Frida žila väčšinu svojho života. Ale naše slovenské úrady vám pri pátraní po nej vôbec nepomohli. V čom bol problém?
Predátori nie sú originálni, vyplýva z kauzy okolo knihy o sexuálnom násilí, ktorá má byť plagiátom Čítajte Keď som prišla na Slovensko, po prvý raz v roku 1986, nevedela som preskočiť jazykovú bariéru. Ľudia tam nevedeli po anglicky, ešte stále prevládal komunistický režim a veľmi patriarchálny spôsob vnímania vecí. Kdekoľvek som prišla, povedali mi, že mi s „touto ženskou“ nepomôžu. Vraj keby som hľadala muža, tak áno.
Napriek tomu ste to nevzdali.
V roku 2004 sme s otcom opäť vycestovali na Slovensko a vyhľadali sme štátny archív. Dožadovali sme sa pomoci, no pracovníci boli opäť neochotní a jasne nám zdôraznili, že každý deň im tam chodia davy ľudí z Anglicka, Francúzska či z Ameriky, ktorí chcú to isté – zistiť viac o svojich predkoch.
Chceli sme pre istotu podať aj oficiálnu žiadosť, na čo nám ukázali veľkú kopu papierov, na ktorú sme ju mali dať s tým, že o šesť mesiacov nám aj tak dajú odpoveď, že nič nenašli.
Takže naše klasické – nevieme, nechceme, nedá sa.
Našťastie sa z nejakého dôvodu stalo, že nám na druhý deň predsa len niekto zavolal a povedal, že pre nás majú dve správy. Dobrú a zlú. Tá dobrá je, že našli veľa materiálu a tá zlá je obsah toho materiálu. Išlo najmä o papiere z polície.
Prečo nám však nakoniec zavolali a poskytli informácie, do dnešného dňa nevieme. Nevzdala som to a v rokoch 2016-2017 som sa vrátila späť na Slovensko aj so Zuzanou Bodnárovou, s mojou výskumníčkou.
Chcela som zistiť, kde ležia tie materiály a vidieť ich originály. S tým sme boli, samozrejme, hneď odmietnuté a zrazu akoby vôbec neexistovali. Mala som dojem, že je na dverách napísaný nejaký oznam: Dávajte si pozor! Keď sa šialená Nina Grünfeld náhodou znova vráti na Slovensko, nič jej nedávajte!
Nina Grünfeld. (zdroj: Foto - David Konečný)Bolo teda niečo, čo sa vám preto nepodarilo pri pátraní dotiahnuť do konca?
Je to ako s mincami z rímskeho obdobia či s vikinskými loďami: vždy sa nám podarí niekde niečo vykopať. A tak je to aj s Fridou, že niekde tam ďaleko je možno viac informácií a fotografií, ako sa mi podarilo vypátrať.
Vaša kniha sa dá vnímať v dvoch líniách. Na jednej strane je Fridin príbeh a na druhej je zase príbeh vášho otca, nórskeho psychiatra Bertholda, ktorý vás dokonca inšpiroval k nakrúteniu dvoch filmov. Jeden je o židovskom detskom domove v Osle počas 2. svetovej vojny, v ktorom sa nachádzal ako dieťa aj Ninin otec. To však nie je všetko, Nina Grünfeld je dokonca pomenovaná po Nine Hasvolldovej, ktorá bola „matkou“ týchto detí. V roku 1942 dokonca utiekla so štrnástimi deťmi do Švédska, čím im zachránila život. Píšete aj o tom, ako sa ho vzdala krátko po pôrode. Prečo?
Môj otec bol zrejme iba nehoda, ktorá sa stala pri jej práci prostitútky.
