Celý čas čítania zatiaľ najnovšieho románu poľskej nositeľky Nobelovej ceny (2018) Olgy Tokarczukovej s podivným názvom Empúzion (prel. K. Chmel, Premedia 2023) vlastne neviete, či ide o grotesknú karikatúru mužského mizogýnneho sveta, poctivý hrôzostrašne hororový príbeh, literárnu alúziu na Marcela Prousta, Thomasa Manna a ďalších modernistických autorov, alebo o priam zaľúbene nostalgické rozprávanie o časoch spred vyše sto rokov.
Píše sa rok 1913 a do rozkošných kúpeľov Görbersdorf (sú to dnešné poľské kúpele Sokołowsko na juhozápade Poľska, kúsok od českých aj nemeckých hraníc, obklopené horami.
Tu sa už od polovice 19. storočia liečila v prírodných klimatických kúpeľoch tuberkulóza) prichádza Mieczysław Wojnicz, ešte nedoštudovaný inžinier z Ľvova, východnej časti rakúsko-uhorskej monarchie, aby sa ako krehký pacient s paranoickým strachom zo sledovania usadil v Penzióne pre pánov a liečil svoju nepríjemnú chorobu.
Agatha Christie nemohla byť v prípade vlastného zmiznutia obeťou Čítajte Uzavreté prostredie pánskeho domu a kúpeľov, zákerná choroba, národovecké kastovníctvo, temné mystické prostredie zabudnutej horskej dediny, svet začiatku 20. storočia, prebúdzajúcej sa psychoanalýzy a ešte prežívajúceho mýtického „ľudu“, to všetko tvorí pozadie pre rozprávanie o príbehu, kde vlastne nie je jasné, či je niekto aspoň trochu kladným hrdinom.
Neprítomné ženy
Na vysvetlenie, Empúza je žena, čarodejnica, ktorá sa objavila v Aristofanovej hre Žaby, je to označenie nebezpečnej bytosti, ktorá sa dokáže premieňať podľa potreby na zviera a unikať (mužskej) racionalite moderného sveta.
Empúzion odkazuje na tradičné grécke symposion, na stretnutia po večeri, keď sa pri čaši lahodného nápoja rozprávali muži o starostiach a radostiach tohto sveta, aby povzniesli svojho ducha. Na týchto stretnutiach po večeri sa smeli zúčastňovať len muži.
Pánsky kúpeľný dom po večeri pripomína práve takéto mužské dišputy, pričom sprievodcu do sveta diskusií im nerobí víno, ale vraj liečivý bylinný likér, ktorého zloženie je tajomstvom, ako však čitateľ postupne zisťuje, jeho zložky tvoria aj látky, ktoré dnes patria skôr k tým návykovým a halucinogénnym.
Autorka rozohráva literárnu hru, keď do úst ctenej mužskej spoločnosti a ich diskusií vkladá rôzne citáty a parafrázy autorov od Platóna cez Freuda až po Sartra, pričom väčšina myšlienok sa týka žien a sú vlastne mizogýnne.
Áno, taký bol svet v roku 1913, keď ženy ešte nemali právo voliť, vede sa
