Vyučovanie Dony Margarity
Keď vojde, v ruke cinká zväzkom kľúčov. Vlasy zopnuté do prísneho drdola, vo vreckách vesty má niekoľko kried. Vraví: „Napíšem na tabuľu, aby ste si zapamätali“ a tiež vraví, že za najlepšiu považuje takú hodinu, v ktorej vládne medzi učiteľmi a žiakmi atmosféra porozumenia, úcty a lásky. Po zvyšok vyučovania však všetkých uráža, ponižuje a podceňuje.
Je ako vracajúca sa nočná mora. Závan toho najhoršieho zo školského systému, čo ste kedy zažili.
„Dona Margarita neprestane učiť. Dnes ste to vy. Zajtra to budú vaše deti. Potom to budú deti vašich detí a potom ich deti a ešte ich deti...“ vraví publiku, ktoré už mohlo prejsť celou škálou pocitov. Smiať sa na zážitkoch, ktoré sú mu až dôverne známe. Pocítiť pochopenie voči tejto starnúcej osamelej žene a napokon sa vydesiť. Tento školský teror sa naozaj nikdy neskončí?
Vyučovanie Dony Margarity tvorcovia označujú ako tragikomický monológ jednej impulzívnej ženy. V podaní Oľgy Belešovej, ktorá postavu stvárnila v pomerne novom Divadle bez masky, však vznikla oveľa hlbšia kreácia.
Tí, čo poslúchajú!
Hru napísal brazílsky dramatik Roberto Athayde ešte v roku 1971 ako reakciu na vtedajšiu politickú situáciu. Po zvrhnutí prezidenta Goularta v prvej polovici 60. rokov prevzala krajinu vojenská junta a na štvrťstoročie uzavrela Brazíliu do vojenskej diktatúry.
Athayde síce hru napísal ešte pred začatím drastickej operácia Kondor, v rámci ktorej boli nepriatelia brutálne šikanovaní, mučení a vraždení, v nálade textu je už tento rozmer cítiť. „Kto bude odmenený? Tí, čo poslúchajú!“ píše na tabuľu Dona Margarita hneď v úvode svojho vyučovania.
Poslušnosť je však komplexná vec a neobmedzuje sa len na politický útlak.
