Ženy v Izraeli sa teraz obávajú o svoje práva. Súčasťou vlády premiéra Benjamina Netanjahua sú totiž aj krajne pravicové a ultraortodoxné politické strany, ktoré apelujú na oddeľovanie žien od mužov na verejných priestranstvách či návrat k "tradičným rodovým rolám".
"Niektorí ortodoxní muži, ktorí sú vo vláde, majú názory, že ženy by nemali chodiť autobusmi alebo že by nemali mať kariéru," rozpráva izraelsko-gruzínska choreografka, hlasová umelkyňa, skladateľka živého zvuku a tanečná performerka ANNABELLE DVIR.
"Mám obavy aj o umenie. A nesúvisí to len s nahotou. Aké obmedzenia prídu? Čo budem môcť svojím umením povedať a čo už nie? Nedostaneme od vlády dotáciu, ak budeme svojím umením kritickí?" pýta sa.
Spoločne so svojím čisto ženským kolektívom Women of sounds vystúpila v Námestove počas multižánrového tanečného festivalu Tanečno.
V rozhovore sa dočítate:
- Aké to pre ňu bolo vyrastať v Izraeli s gruzínskymi koreňmi,
- ako sa naučila mať rada svoje gruzínske korene,
- ako ju jej pôvod inšpiruje v tvorbe,
- čím si musela prechádzať v detstve,
- ako reaguje na situáciu v Izraeli v súvislosti s obmedzovaním ženských práv.
Ste Izraelčanka s gruzínskymi koreňmi. Ako ovplyvnili korene vašu tvorbu?
Narodila som sa v Izraeli, ale celá moja rodina pochádza z Gruzínska. Keď som bola mladšia, bola som v rozpakoch zo svojich koreňov, kultúry a rodokmeňa. Celé detstvo som sa hanbila, že som Gruzínkou v Izraeli.
V jednom nedávnom projekte som vytvorila skladbu v gruzínčine a mala som živú hudbu so spevom gruzínskeho ľudu. Veľmi som si to užila a premkol ma pocit, akoby som sa tam narodila.
Pri slammingu, čo je spôsob tanca, keď tanečníci narážajú svojimi telami o priestor či o seba, mi diváci často hovoria, že cítia, ako mi koluje v tele gruzínska krv.
Gruzínskych koreňov som sa dotkla aj pri práci s hlasom. Vždy som totiž pri folklóre chcela robiť práve mužské časti. Chcela som kľačať na kolenách, byť v pohyboch intenzívnejšia a viac fyzická.
Rovnako aj pri hlase a vokáloch siaham do hĺbky tak, ako spievajú silné, mužské hlasy nielen v gruzínskom folklóre.
Annabelle Dvir s kolektívom Women of sounds na festivale Tanečno. (zdroj: Marek Jančúch)V 70. rokoch vraj bolo pre Gruzíncov ťažké integrovať sa do izraelskej spoločnosti. Gruzínci sa vtedy sťažovali, že sa k nim Izraelčania správali s opovrhnutím a odporom. Aké to bolo, keď ste vyrastali?
Ako dieťa som bola jediná Gruzínka v triede. S rodinou sme nebývali priamo v meste, kde by bolo susedstvo Gruzíncov, ale v inej oblasti, kde dodnes žijú ľudia z oblasti Ruska, Gruzínska a Kaukazu.
Aj keď spolužiaci nepoznali moju rodinu, smiali sa mi. Smiali sa mojim rodičom, že sú z Gruzínska. V 90. rokoch rokoch tak vyzeral Izrael: pýtali sa vás na to, odkiaľ sú vaši rodičia, a potom sa vám mohlo stať, že sa vám pre pôvod vysmievali. Ako mne. Dnes to je však našťastie už lepšie.
Pre mňa sa však môj pôvod stal traumou. Nenávidela som fakt, že nie som miestna. Napríklad s mojím partnerom sme spolu trinásť rokov. Keď som sa prvýkrát stretla s jeho rodičmi, boli šokovaní, že som pôvodom Gruzínka. Vtipkovali o mne, bolo to ťažké.
Bolo to práve umenie, ktoré vám pomohlo prijať vlastné korene a mať ich rada?
Stalo sa to po smrti mojej starej mamy. Odišla som z domu, bola som veľmi smutná.
Dokonca som niekedy nemohla ani tancovať či hýbať sa.
Pre moje kolegyne bola gruzínska kultúra zaujímavá. Ukázala som im práve folklór. A potom som sa doň zamilovala. Spadla som do svojich koreňov prostredníctvom umenia a nevedela som sa ich nabažiť.
Dovtedy som bola pritom s touto časťou identity spojená len v negatívnom slova zmysle.
Tanec, spev či jedlo to však zmenili. A ja som konečne mohla nahlas povedať, že som Gruzínka. Dovtedy som sa toho bála.
Vo svojej tvorbe sa zameriavate na ženský svet, skúsenosti žien v patriarchálnej kultúre, mytológiu. Ako v tejto súvislosti vnímate súčasnú situáciu v Izraeli, kde majú silný vplyv ultraortodoxné a krajne pravicové strany vo vláde a apelujú na oddelenie žien od mužov vo verejnom priestore, ako aj na návrat k „tradičným hodnotám“?
