Veľa mužov jej píše správy a sľubujú jej v nich veľký erotický zážitok. Keď ich stretne naživo, má pred sebou plachých a neistých ľudí.
Verejný vzťah s trans ženou je ešte v našej spoločnosti veľké tabu, heterosexuálni muži sa zaň hanbia, hovorí DANIELA ŠPINAR, herečka, režisérka a donedávna šéfka Činohry Národního divadla v Prahe.
Na školu prichádzala ešte ako Daniel Špinar, vysoký modrooký blondiak. Jej pedagógovia sa tešili, že majú skvelý typ na roly milencov. Keď po roku povedala, že je gej, považovali to za podraz a nenápadne ju marginalizovali.
Aj tak urobila veľkú kariéru a mala veľa práce. No pred pár rokmi sa začala cítiť vyhorená a začala chodiť k psychoterapeutke. Tam nastal veľký zlom. Pochopila, že nie je gejom a že celý život potláčala, že sa cíti ako žena.
„Ľudí fascinuje téma transrodových ľudí, ale nevedia si to predstaviť a ani nemajú správne informácie. Niektorí si zas myslia, že sú trans, ale ich diagnóza je iná,“ hovorí.
Je zvedavá, ako sa bude cítiť v Bratislave, keď tu na jeseň bude spolupracovať so Slovenským národným divadlom. Nikdy sa neskrývala, a preto otvorene hovorí o zmenách, ktoré jej tranzícia priniesla, o mylných predstavách, ktoré mala o sexuálnom živote transrodových ľudí a heterosexuálov a rozdieloch, ktoré v človeku vyvoláva testosterón a estrogén.
V rozhovore sa dočítate:
- ako hodnotí, že známi herci nehovoria úprimne o svojej identite a prečo o tom nepíše bulvár,
- ako prišla na to, že nie je gejom,
- ako vníma roky, keď bola gejom,
- ako sa zoznamuje a nadväzuje vzťah,
- prečo sa nikdy nebude považovať za ženu,
- čo je tragédiou tranzície a prečo nevie, či by ju preoperovaný penis urobil šťastnou,
- čo si myslí o korektnom jazyku,
- prečo sa nevyhýba slovu diagnóza,
- že za túžbou po tranzícii môžu byť aj psychické problémy,
- ako sa zmenil jej spoločenský status,
- čo bude robiť na Slovensku.
Divadlo sa všeobecne považuje za slobodný a progresívny svet. Pritiahla vás k nemu intuícia, že tam vás prijmú?
K divadlu som sa dostala vďaka tomu, že som z kresťanskej rodiny. V osemdesiatych rokoch, v čase komunizmu, sa nám nežilo ľahko, preto sme sa obracali na komunitu, kde sme mali svet sami pre seba. Veľa sme spievali, organizovali besiedky, divadelné predstavenia. Bolo to síce všetko orientované na vieru a boha, ale aspoň som si overila, že existuje niečo, čo ma baví a v čom som dobrá.
Táto komunita vás podporovala, aby ste šli študovať herectvo?
Herectvo nebolo prácou, ktorú by cirkev schvaľovala. Ani ho nepovažovala za legitímny odbor, legitímnu prácu. Keď som dospela, pochopila som, že je to všetko inak. Mala som devätnásť, povedala som, že som gej, a s cirkvou som pretrhla všetky väzby. A vrhla som sa do bohémskeho sveta. Prešla som vlastne z jedného extrému do druhého.
Pred dvoma rokmi vzniklo na pôde Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe iniciatíva Nemusíš to vydržať. Na aké podmienky sa tam študenti sťažujú?
Niektorí pedagógovia sa k študentkám správajú predátorsky. Podceňujú ich, znevažujú, zároveň ich zvádzajú. Je to nerovný vzťah naplnený sexizmom. Ja som to síce na vlastnej koži nezažila, ale vnímala som, ako trpia moje spolužiačky. Dlho nikoho netrápilo, ako sú tam veci nastavené a zaužívané, mne to prekážalo. Keď si pedagóg začne so študentkou, to má byť cool? Už vtedy sa zrejme prejavila moja ženská stránka, vnútorne som cítila, že toto nie je správne prostredie.
Antropológ Buzalka: Slováci by mohli byť moderní, no brzdia ich štúrovské bludy Čítajte Na Netflixe je teraz dostupný švédsky dokument Regrets, v ktorom vypovedajú dve transrodové ženy v pokročilom veku. Po zmene pohlavia pocítili, ako k nim zrazu spoločnosť pristupuje s menším rešpektom. Ako muži ho mali viac. Akú skúsenosť ste mali vy?
Aj ja som trochu na sociálnom rebríčku padla. Nezažila som však to, s čím sa stretávajú ženy, ktoré sú ženami od narodenia. Celý svoj život som si vybudovala už ako muž, takže ľudia ma poznajú a vo svete divadla sa ich postoj ku mne takmer nezmenil.
Trans muži to môžu ešte lepšie posúdiť. Vďaka testosterónu sa zmenia tak, že spoločnosť si neuvedomí, že predtým boli ženami. Nevníma ich ako trans mužov, ale ako mužov. A oni sú zrazu prekvapení, aký rešpekt v spoločnosti získali. Prosto, keď ste muž, ľudia vás berú vážnejšie a viac vás počúvajú. Tak to naozaj je.
Povedali ste, že šikanovanie na škole ste vnímali citlivejšie, lebo sa vo vás prejavovala ženská stránka. Ale čo to tá ženská stránka vlastne je, ak ju môže mať aj človek bez ženských pohlavných orgánov? Nezachádzame už do stereotypov?
Stereotypy sú, samozrejme, nebezpečné. Na druhej strane, vznikli na základe dlhoročných skúseností a pozorovaní. Väčšina má isté znaky rovnaké, akurát, že sú nejaké výnimky. Je nevyhnutné nájsť medzi pohlaviami rovnosť, ženy musia mať rovnakú hodnotu ako muži a byť rovnako slobodné ako muži. Nič to však nemení na tom, že ženy a muži sú v mnohých veciach rozdielni. Mohla by som vám to vysvetliť na základe hormónov.
Testosterón je nesmierne invazívny hormón. Je prudký, sexuálne pudový.
