Akékoľvek politizovanie na chrbtoch geniálnych diel majstrov vážnej hudby odmieta. A to aj v prípade Svätopluka.
„Stačí si vziať lupu a dobre vnímať, aké zhudobnené slová nám ponúkol Suchoň. Neuveríte, ale mám odrazu odpovede aj na násilia páchané teraz na Ukrajine,“ hovorí operný spevák PETER MIKULÁŠ.
V úlohe kráľa v Svätoplukovi otvorí novú sezónu Opery Slovenského národného divadla. Je to pritom už tretia verzia tejto opery, v ktorej sa od 80. rokov predstavil. „Teraz je moja postava azda citlivejšia a vnímavejšia na detail. Som boľavým kráľom chorej krajiny, ktorá je politicky v úpadku a na dno padá aj môj vzťah ako kráľa voči vlastným synom,“ opisuje.
Zdá sa mu, že opera Svätopluk je aktuálna a že ešte dlho bude. „Ba dokonca si viem predstaviť, že pre niektorých môže byť až nepohodlná. Preháňam? Možno. Ale odzrkadľuje aktuálny rozmer súčasného sveta,“ dodáva.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa dostal k opere a či popri cvičení árií zachytil aj beatlemániu,
- prečo sú v opere veľké gestá a ktorého skladateľa sa speváci boja,
- čo si myslí o Svätoplukovi a či patrí politika do opery.
Rozhodli ste sa venovať opere ešte ako chlapec. Nechceli ste byť kozmonautom ani smetiarom, ale operným spevákom?
Už zamlada som si sám poletoval v rôznych oblastiach literatúry, po vinetuovkách a verneovkách som čítal poéziu, láska k nej mi zostala dodnes. Asi som bol už v pubertálnom veku dáko inak nastavený. Vďaka mame som napríklad spoznal Beethovenovu Deviatu symfóniu, ktorú ona milovala. Hlboko ma napĺňalo vrcholné umenie tohto druhu, začal som chodiť na klavír.
Vo vašej mladosti sa svetom prehnala beatlemánia, to ste zachytili?
V Nitre, kde som vyrastal, sa k tomu ešte nedalo veľmi dostať, naučil som sa však naladiť si rádio Luxembourg, kde púšťali moderné skladby.
Neskôr, počas štúdií na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, sme mali pri školskej knižnici taký kumbál, kde sa kopírovali nahrávky pre študentov na semináre.
A nenahrával sa tam len Haydn a Bach. Starší spolužiaci mali lepší prehľad vo svete populárnej muziky, zo Západu sa tajne pašovali platne Beatles, ktoré boli u nás nedostupné a tam sa kopírovali na magnetofónové pásky.
Rodák z Nitry videl operu prvý raz až v Bratislave. (zdroj: Jozef Jakubčo)Nebil sa vo vás svet hippies a dlhých vlasov so svetom partitúr, javiska, parochní a belkant?
Paralelnosť medzi populárnou a vážnou hudbou u mňa vždy fungovala a je to tak doteraz. Ale súčasne som vtedy počúval v Slovenskom rozhlase aj operné árie. Kupoval som tiež množstvá platní s vážnou hudbou, tie mám doteraz.
A kedy sa zrodil operný spevák Peter Mikuláš?
Ako vravím, páčila sa mi vážna hudba, opera, krása frázovania a naplnenia hudobného slova, talianska reč, hoci som tomu vtedy nerozumel. Rozhodnutie, že pôjdem študovať operný spev, však padlo úplne spontánne.
Sedeli sme na schodoch gymnázia so spolužiakom, bavili sme sa o tom, kam pôjdeme študovať, lebo sme neboli veľmi dobrí žiaci. On hral na organe, ja na klavíri, aj som si popritom pospevoval a dozvedeli sme sa, že na VŠMU prijímajú aj bez konzervatória. Tak sme to skúsili a oboch nás prijali. Operu som prvý raz videl naživo, až keď som začal študovať v Bratislave operný spev.
Šli ste študovať operný spev a poznali ste operu len zvukovo, bez toho, aby ste ju videli?
Dá sa to tak povedať. Nemal som žiadnu hlasovú prípravu, spieval som si sám pre seba áriu Sarastra z Mozartovej Čarovnej flauty a čuduj sa svete, prijali ma. Asi ich to predsa len dáko zaujalo. Alebo to bolo preto, že som bol chlapec a tých sa na štúdium operného spevu už vtedy málo hlásilo? Neviem.
Nekultúrnosť vedie k hlúposti. A hlúposť je to, čo na Slovensku dnes máme, hovorí popredný huslista Čítajte A hneď ste sa ponorili do operného spevu?
Prvý ročník sme mali prípravný, aby sme sa naučili aspoň základné muzikantské znalosti a mohli ísť do prvého ročníka. Keď sa na to spätne pozerám, celé to bolo absolútne zvláštne, od prijatia do školy som sa odrazu našiel.
Je život len súhrn náhod alebo k tomu človek sám aktívne prispieva?
U mňa to bol súhrn totálnych náhod, doteraz to neviem celkom pochopiť. Z prvej skúšky ma vyhodil profesor, že neviem analyzovať skladbu. No už tým, že ma prijali, sa to celé nakoplo. Veľmi veľa som cvičil spev, objavovanie logiky hudobného zápisu bolo pre mňa veľmi zaujímavé.
Noty sú pre väčšinu ľudí hlavolamom, tobôž v náročnej opernej skladbe. Vy ich čítate ako my písmená a slová?
Noty sa musí hudobník naučiť čítať presne, je to veľmi podobné tomu, ako keď sa číta bežný text. V opere záleží na kvalitnej výslovnosti, toto sa teraz snažím odovzdať svojim žiakom aj ja. Keď spevák stojí pred dirigentom, musí mať v hlave racionálnu štruktúru toho, čo spieva.
Vlastný a možno osobitý, povedzme umelecký prejav, je až druhý stupeň. Nejde o to, o čom sníva postava, keď povedzme zalieva na scéne kvetinky, predovšetkým sa musia presne načítať noty, dokonale ovládať obsah textu a to potom vložiť do výrazu, vypočítať si takty a ďalšie veci, ako napríklad popri spievaní paralelne sledovať dirigenta alebo kolegu.
Teraz skúšame Verdiho Nabucca a profesionalita je práve v tom, že vlastne nerobíme nič iné, iba neustálym tréningom odhaľujeme svoje nedostatky a snažíme sa im predchádzať.
Existuje niečo ako slovanská spevnosť, alebo je to len mýtus, ktorý si pestujeme?
