Obľúbený islandský spisovateľ ukazuje, že klimatická zmena sa viac ako ľadovcov, ovzdušia a oceánov týka ľudského srdca a mysle. Tam sa rodia ničivé rozhodnutia. Našťastie práve tam sa môžu zrodiť aj prvé stopy záchrany a pozitívnej zmeny.
Poézia namiesto gest a štatistík
Magnasonova kniha je výnimočne úspešná, bola preložená už do tridsiatich jazykov. Autor bol v roku 2016 horúcim kandidátom na islandského prezidenta. O tri roky neskôr patril k účastníkom rozlúčky so zaniknutým ľadovcom Okjökull – prvým islandským ľadovcom, ktorý prišiel o tento status.

Tento Magnasonov titul nie je ďalším kúskom z množstva kníh o populárnom Islande. Nejde ani o odbornú analýzu klimatických zmien. Magnason vie, že treba použiť nový jazyk. Je namieste dať prednosť poézii pred prázdnymi gestami. A silným príbehom pred štatistikami. Jeho príbehy sú rozmanité, staré aj súčasné, osobné (skoro až intímne), ale aj dávno známe verejnosti.

Vyberá neuveriteľné rozprávania z rodinnej kroniky, keď predstavuje starú mamu ako priekopníčku ľadovcovej turistiky. Miesto v knihe dostal aj starý otec, ten pre zmenu po naštartovaní medicínskej kariéry v USA operoval vynálezcu atómovej bomby. Minulosť sa roztápa podobne ako ľadovce.
Na iných miestach ponúka mikroreportáže zo svojich ciest do Číny a do Indie – tam cestoval za dalajlámom, s ktorým