Po tom, ako Divadlo P. O. Hviezdoslava zverejnilo vizuál k novej divadelnej sezóne, sa zdvihla vlna kritiky z radov členov Matice slovenskej, proruských radikálov aj poslankyne Romany Tabák. V ironickej napodobenine vitráží vidia hanobenie národa a v stredu plánujú protest pred divadlom.
„Úprimne si myslím, že väčšina z nich doteraz ani len netušila, že naše divadlo existuje, a že doteraz nevedia, kde presne sa nachádza. Dôkazom toho je, že aj ľudia zo Slovenského národného divadla sú teraz zaplavení nenávistnými správami, pretože viacerí bratia si myslia, že ide o tú istú inštitúciu,“ vraví riaditeľka DPOH VALERIA SCHULCZOVÁ.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo a ako vznikol nápad na vizuál podľa vitráží,
- na čo by do divadla pozvala členov Matice slovenskej a prečo sa nová sezóna volá Radostne vzad,
- prečo chodia výhražné maily do SND,
- v ako stave je budova DPOH a ako sa funguje divadlu v zlej finančnej situácii,
- či by z divadla dala odstrániť vitráže Janka Alexyho.
Na akú inscenáciu z repertoáru Divadla P. O. Hviezdoslava by ste pozvali členov a členky Matice slovenskej?
Určite by som ich rada pozvala na našu minuloročnú inscenáciu Pressburger Fight Club. Zaujať by mohla aj inscenácia, ktorú plánujeme do novej sezóny. Má to byť pendant Fight Clubu a zatiaľ má pracovný názov Pozsony Dance Club. Pôjde o príbeh bratislavskej kaviarne na dnešnom Hviezdoslavovom námestí, ktorý sa začína v meruôsmom roku a končí sa dnes.
Celkom poučná by mohla byť inscenácia Antikvariát o arizátorovi Ľudovi Ondrejovovi, ktorý poslal rodinu Steinerovcov do Osvienčimu.
Prečo práve tieto inscenácie?
Myslím si, že súčasné vedenie Matice sympatizuje s extrémom a smeruje k mentalite ľudákov. Bolo by možno užitočné, aby si zopakovali, kam tieto sympatie vedú. Matica sa teraz odvoláva na svojho čestného predsedu Pavla Országha Hviezdoslava. No z toho, ako poznám jeho dielo, som presvedčená, že by sa nestaval na stranu agresora.
Rozbuškou sa stal grafický vizuál, ktorým divákov lákate na novú sezónu. Ide o vtipnú parafrázu Alexyho vitráží, ktoré zdobia divadlo od jeho vzniku. Vy ste budovateľské motívy zmenili na výjavy typické pre bratislavskú kaviareň. Prečo ste sa takto rozhodli?
Naše divadlo má čo do povedomia a aj marketingu pomerne komplikovanú situáciu. Mnohí ľudia si ho stále spájajú so Slovenským národným divadlom, medzičasom tu fungovalo stagionové divadlo patriace pod Bratislavské kultúrne a informačné stredisko, ktoré inklinovalo k bulvárnym komédiám. My sme divadlo založené ako nezisková organizácia a snažíme sa budovať pevnú dramaturgiu so spoločenským presahom.
Diváci a diváčky sú však z toľkých zmien v krátkom čase zmätení. Budovať značku v takejto situácii je náročné, a preto sme sa v prieskume pýtali, s čím si ľudia naše divadlo spájajú. Vyšlo nám, že obyvatelia Bratislavy si budovu veľmi silno spájajú práve s vitrážou Janka Alexyho. Tá je však obsahovo nesmierne problematická, keďže vznikla v najťažších päťdesiatych rokoch. So spolupracujúcou agentúrou Slovak & Friends sme sa teda rozhodli, že novú sezónu budeme komunikovať v protipóle k boľševickým vitrážam.
Chceli sme byť ironickí do vlastných radov, vystreliť si trochu sami zo seba, z onej povestnej bratislavskej kaviarne. Tá je síce angažovaná, no našťastie aj nanešťastie nepoznačená totalitou. Mladí ľudia si často neuvedomujú, že „Gotko“ sa nevolalo po Karlovi Gottovi, ale po Gottwaldovi, a že fontána Družba sa volá podľa družby so Sovietskym zväzom. Aj toto všetko sú dôkazy, že naša pamäť slabne a že aj v dôsledku toho kráčame v ústrety totalitárnym politikom, autokratom a despotizmu.
Čakala som teda skôr, že vyprovokujeme našu komunitu a vyvoláme diskusiu. Socialistické budovy, sochy či fontány sú tu vo verejnom priestore s nami ďalej. Aby sa nestali symbolmi, treba ich podrobiť kritickému diskurzu.
To, že sa o vizuál začne zaujímať proruská skupina Brat za brata, sa asi nedalo predpokladať.
Nie, toto nám skutočne ani nenapadlo. Úprimne si myslím, že väčšina z nich doteraz ani len netušila, že naše divadlo existuje a že doteraz nevedia, kde presne sa nachádza.
