BRATISLAVA. Je to jeden z najlepších románov na svete. A predsa s ním Umberto Eco nikdy nebol úplne spokojný. Pri každom novom vydaní využil príležitosť a jemne ho korigoval. Vymenil zopár slovíčok, prípadne nejaké vyškrtol.
Každá generácia teda dostala Meno ruže v trochu inej podobe. Keďže všetky zmeny boli nebadané a zásahom literárneho génia bolo možné dôverovať, kritici sa nad tým len usmievali. Považovali to za milú kuriozitu.
Dnes už nie je výnimkou, že sa do klasických diel zasahuje dávno po tom, ako boli vydané. Respektíve, nie je výnimočný názor, že by sa to malo robiť, ak obsahujú nekorektný slovník, ktorý môže urážať a znevažovať isté skupiny obyvateľov.
Antropológ Buzalka: Slováci by mohli byť moderní, no brzdia ich štúrovské bludy Čítajte Dokonca sa tak deje bez súhlasu a vedomia tých, ktorí sú ich autormi, lebo už nežijú.
Trend, za ktorým možno vidieť snahu skultivovať a scitlivieť svet, sa začal uplatňovať bez toho, že by bol najprv dostatočne prediskutovaný a premyslený, preto ho niektorí tvorcovia, filozofi, prípadne politici považujú za hrozbu.
Svoj odmietavý názor práve prejavil americký režisér Wes Anderson, keď na festivale v Benátkach predstavil krátky film Podivuhodný príbeh Henryho Sugara.
Nakrútil ho podľa predlohy Roalda Dahla, ktorý bol dlhé roky považovaný za autora senzačných knižiek pre deti - kým sa nezačalo viac prízvukovať to, že sa prejavoval ako antisemita.
Roald Dahl je mŕtvy
"V židovskej povahe je črta, ktorá u iných vyvoláva nepriateľský postoj. Možno je to určitý druh nedostatku veľkorysosti voči nežidom.
