Autorka je teatrologička a dramaturgička.
lánok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Kým divadlá v letných mesiacoch tradične prázdninovo hibernujú, pre turistiku je to, naopak, ideálne obdobie. Ale čo ak by sa tieto dve zdanlivo nezlučiteľné voľnočasové aktivity spojili?
Možno aj takáto úvaha stála niekde na začiatku niektorého z projektov, ktoré mohli účastníci a účastníčky zažiť toto leto nielen na Slovensku.
Nezvyčajné výlety za umením
Jedným z najočakávanejších bola určite umelecko-performatívna túra Into the Miracles. Divadlo Pôtoň sídliace v Bátovciach hneď na začiatku júla rozhýbalo odvážnych a vytrvalých „pútnikov“, ktorí sa vydali na časť alebo celý štvordňový pochod s dĺžkou sedemdesiat kilometrov na trase medzi Dudincami a Bátovcami.
Na produkčne mimoriadne náročnom projekte participovalo niekoľko desiatok umelcov a umelkýň, ktorých diela – výtvarné, zvukové či performatívne inštalácie, ale aj poézia či tanec – boli rozmiestnené na jednotlivých stanovištiach.
Účastníci a účastníčky tohto nezvyčajného výletu za umením kráčali aj za cenu boľavých nôh, fyzickej únavy, štípancov či rizík spojených s počasím.
Zistiť, ako vonia vesmír, vidieť vnútornosti v kostole a stretnúť osemdesiat zázrakov (reportáž) Čítajte „Pochôdzkový“ bol aj aktuálny ročník festivalu Kiosk, ktorý mal prídomok „festival nízkoenergetického divadla“ a orientoval sa na skúmanie možností divadla a umenia „po človeku“, bez potreby elektrickej energie, osvetlenej sály či iných bežných súčastí umeleckej prevádzky.
Viaceré časti programu mali charakter prechádzky mestom, performatívnej prechádzky lesom či performatívneho výletu (tak boli žánrovo označené jednotlivé produkcie).
Zážitkový výjazd za umením zorganizoval návštevníčkam a návštevníkom aj festival Artwife – súčasťou popoludňajšieho výletu z Liptovského Mikuláša do Važca bolo kúpanie v exteriérovej termálnej kadi v Liptovskom Jáne, prechádzka, večera, divadlo aj koncert.
Je to trend aj vo svete
Zdá sa, že ide o trend, ktorý si získava popularitu u nás aj v zahraničí. Aj Avignonský festival, jedno z najväčších divadelných (a nielen) podujatí v Európe, ponúkol tento rok v rámci svojho hlavného programu niekoľko podobných výletov.
Režisérka Clara Hédouin na lúke v provensalskej dedinke Barbentane adaptovala román Jeana Giona Nech mi ostane radosť ako plenérové predstavenie s výstupmi, za ktorými museli diváci prejsť po určenej trase.
Keďže Giono vo svojich dielach apeloval na prepojenie človeka s prírodou a už v prvej polovici 20. storočia bojoval proti ničeniu ekosystémov v rodnom Francúzsku, zrejme by bol touto režijnou koncepciou nadšený.
Iste by ocenil aj Záhradu rozkoší, ktorú autor a režisér Philipp Quesne označil za „retro-futuristický epos“ a tiež „stretnutie s podobami budúcich svetov niekde medzi Jérômom Boschom, ekologickým sci-fi a súčasným westernom“.
V tomto prípade síce nechal tvorivý tím divákov sedieť, ale predtým ich priviedol kamenistým chodníkom do lomu Carrière de Boulbon, v ktorom po prvýkrát takmer pred štyridsiatimi rokmi uviedol Peter Brook svoju legendárnu deväťhodinovú Mahábháratu.
Takmer toľko – sedem hodín – trvala aj zmenšená verzia „bátovských zázrakov“ pod názvom Zdieľané krajiny. Tie preniesli Stefan Kaegi s Caroline Barneaud do lesov v obci Pujaut, kde si spolu s prírodnými scenériami návštevníci vychutnávali diela umelcov z deviatich krajín.
Tieto zážitkové intervencie (ťažko sa hľadá lepšie súhrnné pomenovanie pre rozmanité podoby „turistického“ umenia) majú mnoho spoločného. V prvom rade využívajú krajinu, respektíve prostredie ako kulisu, súčasť či dokonca „hlavnú postavu“ diela.
Nebojte sa ísť do divadla, ktoré sa neberie príliš vážne Čítajte Nové kontexty
Tvorcovia a tvorkyne vedome pracujú s niečím, čo nás obklopuje, s čím sa denne stretávame a čomu venujeme často limitovanú pozornosť, pretože to vnímame ako samozrejmé. Zasadzujú to do nových kontextov, (spolu)pracujú s environmentom ako s umeleckým aktérom.
Jedným z cieľov viacerých spomenutých projektov bolo aj upriamovať pozornosť na ekologické hrozby a varovať divákov a diváčky pred stratou toho, čo v súčasnosti stále považujeme za bežné.
Súčasťou všetkých spomenutých projektov je zároveň sekundárna, niekedy zámerná a inokedy implicitná prezentácia menej známych miest, na ktorých sa s umením stretávame zriedka alebo vôbec. A v neposlednom rade väčšina z diel počíta s aktívnou participáciou účastníkov, ktorí zároveň zdieľajú zážitok v rámci náhodne vzniknutej, no predsa súdržnej komunity pociťujúcej vzájomnú existenciu v danom čase na danom mieste.
Ako účastníčka posledného spomenutého výletu do Pujaut môžem povedať, že podujatie ako celok bolo pre mňa príjemným spojením obľúbených činností. Umelecky sa mi – celkom prirodzene – zdali niektoré diela rafinovanejšie a originálnejšie ako iné.
Fakt, že niektoré z nich si vyžadovali nasadenie veľkých slúchadiel a počúvanie sprostredkovaného audioobsahu, použitie 3D VR okuliarov či sledovanie obrovského titulkovacieho zariadenia, z ktorého sa nám vtipne i varovne „prihovárala“ samotná (vcelku nahnevaná a iróniou nešetriaca) príroda, však bol v tomto prípade zvláštnym paradoxom.
Digitálnymi prostriedkami sme totiž boli vedení všímať si prostredie okolo nás, oceniť prírodu ako možné dejisko umeleckého diela, ale aj samu osebe.
Divadelná adaptácia filmu Ježiš z Montrealu aj hra o odlive mozgov. Aká bude nová sezóna v Činohre SND? Čítajte Možno nie pre všetkých divákov
Tento trend môže mať aj iné úskalia a paradoxy. Jednak môžu byť podobné projekty nechtiac pomerne exkluzívne – ťažšie sa ich môžu zúčastniť ľudia v staršom veku, v horšej fyzickej kondícii, s telesnými znevýhodneniami, alergici alebo hoci iba tí, ktorí si pred cestou na divadelný festival neprečítali všetky inštrukcie k inscenáciám a nepribalili si turistické topánky či repelent.
Nevyspytateľnosť priebehu podujatia by tiež mohol byť faktor, ktorý by sa mal zvážiť. V prípade intervencií, ktoré sa konajú na odľahlejších miestach, by pri akomkoľvek bezprostrednom ohrození mohlo byť logisticky náročné miesto opustiť či sprostredkovať rýchlu pomoc (rovnako ako keď idete na bežnú turistiku).
Sprostredkovať umelecký zážitok, zvlášť ak si vyžaduje technické zázemie, môže byť produkčne a organizačne mimoriadne náročná úloha, rovnako ako vytvoriť dostatočný komfort pre účastníkov (napríklad im sprostredkovať možnosť sa napiť či ísť na toaletu).
A v neposlednom rade pri vnímaní umeleckých aspektov prezentovaných diel môže k zážitku prispieť či z neho ubrať celá škála mimoumeleckých faktorov – zima, teplo, hlad, hmyz a iné – s ktorými celkom prirodzene počítame, keď ideme na výlet, už menej však, keď ideme „na divadlo“.
Ak vás však nič z toho neodrádza a umenie máte radi rovnako ako prechádzky a prírodu, podobný performatívny výlet môže byť vítaným spestrením turistickej sezóny.
