Na jeseň 1923 sedávala takmer denne v spoločnosti Nezvala, Seiferta, Teigeho, Rema a Štyrského. Spolu s ostatnými diskutovala o pripravovanej výstave, na ktorej malo visieť aj niekoľko jej obrazov. Do ich spoločnosti vzhľadovo dokonale zapadla. Na sebe oblek z kvalitnej vlny. Vlasy rozdelené cestičkou v strede sčesané dozadu. Na stolíku káva, v ruke neodmysliteľná cigareta. Na prvý pohľad vyzerala tak, že by nikomu nezišlo na um, že nie je muž. Len kde-tu sa dalo započuť, ako ho priatelia oslovili Manko - zdrobneninou mena Marie.
„Mladý muž“ sa v tom čase v skutočnosti volal Marie Čermínová a pseudonym, ktorý občianske meno nahradil tak na obrazoch, ako aj v dokladoch, vznikol až bezprostredne pred výstavou Bazár moderného umenia Devětsilu.
V tom čase nikto nemohol tušiť, že meno Toyen sa neskôr stane pojmom, ktorý bude nasledujúcich sto rokov fascinovať odborníkov, laikov aj zberateľov. A ani to, že obraz Cirkus, ktorý vznikne o dva roky neskôr, sa raz predá za takmer 70 miliónov českých korún. Práve Cirkus, jeden z najdrahšie predaných obrazov, je súčasťou novootvorenej výstavy v Slovenskej národnej galérii Hvězdy / Česká moderna zo súkromných zbierok. Spolu s ďalšími dielami Toyen, Zrzavého, Fillu či Kupku ho možno vidieť do 14. januára 2024.
Hovorila v mužskom rode
O živote Marie Čermínovej známejšej ako Toyen nie je k dispozícii veľa informácií. Patrila k záhadným postavám českej moderny a neskôr k francúzskej surealistickej skupine okolo André Bretona. Ten Toyen zaradil k desiatim najvýznamnejším umelcom 20. storočia. Keď v roku 1980 zomrela v Paríži, jej smrť si v Československu nikto nevšimol. Až po rokoch sa jej začala venovať patričná pozornosť. Dnes odborníci tvorbu Toyen nanovo analyzujú nielen z pohľadu výtvarného umenia, ale aj z queer perspektívy.
Nie je to však jednoduché.
Po Toyen nezostali žiadne pamäti či denníky a len veľmi málo osobnej korešpondencie. Jej osobnosť bola tajnostkárska, úpenlivo si strážila svoje súkromie a za rôznymi fázami svojho života robila hrubé čiary.
O osude tohto nezvyčajného človeka sa preto dozvedáme najmä prostredníctvom tvorby, katalógov a spomienok ľudí z jej či jeho okolia.
Svojej identite sa vzpierala, do histórie vstúpila ako žena. Aj preto sa v rozprávaní o Toyen nedá vyhnúť ženskému rodu, hoci proti nemu všemožne bojovala. Alebo bojoval?
„Práve tak, ako nemala v láske svoje priezvisko, nemala rada ani svoj ženský rod. Hovorila len v mužskom rode. Bolo nám to zo začiatku trochu nezvyklé a groteskné, ale časom sme si zvykli,“ vravel Jaroslav Seifert vo svojich pamätiach Všecky krásy světa.
To, že Toyen o sebe hovorila v mužskom rode a nosila pánske oblečenie, sa v minulosti interpretovalo najmä ako dôsledok niekdajších sympatií s ľavicou, ktorá okrem iného mala v pláne zotrieť sociálne rozdiely medzi mužmi a ženami. Dnes však existuje mnoho indícií, že išlo o oveľa komplikovanejšie a vnútornejšie pohnútky.
