Sociálne médiá sú pre populistické, krajne pravicové a fašistické myšlienky živnou pôdou. Digitálny priestor sa v posledných rokoch vyvinul tak, že napomáha podkopávať základné hodnoty demokracie a to využívajú mnohí extrémistickí aktéri. Šíria dezinformácie, konšpirácie a nenávisť.
Nemeckí experti HOLGER MARCKS a MAIK FIELITZ, ktorí sa touto témou zaoberajú v knihe Digitálny fašizmus, v rozhovore pre SME hovoria, že tam, kde sa politickí aktéri nenávidia, jedna strana už len z princípu neverí tomu, čo hovorí druhá a často už len preto zaujme opačný postoj.
„Čím polarizovanejšia je spoločnosť, tým viac sa dezinformácie šíria. Pre mnohých skrátka nemôže platiť, že to, čo hovorí druhá strana, je pravda. A v tomto bode sa do toho zapájajú aj externí aktéri, napríklad ruská propaganda,“ vysvetľujú.
Fielitz ako jeden z katalyzačných momentov v slovenskom kontexte označuje aj vraždu novinára, ktorá viedla k oslabeniu dôvery v politické a verejné inštitúcie.
„Slabá dôvera v inštitúcie, polarizovaná diskusia o tom, ako viesť štát, akú pozíciu zaujať v situácii vojny na Ukrajine či dokonca tendencie prikláňať sa k Rusku, to je veľmi výbušný koktejl.“
V rozhovore si prečítate:
- prečo sa vo svete a najmä v Európe tak darí krajnej pravici,
- v čom sú sociálne siete priaznivým prostredím pre fašizmus a ako ich fašisti využívajú,
- prečo sa na Slovensku tak veľmi šíria dezinformácie a prečo im ľudia v takej miere veria,
- ako spojiť polarizovanú spoločnosť,
- ako naozaj funguje ruská propaganda a prečo podsúva aj protichodné naratívy,
- ako krajná pravica pracuje s mýtom o ohrození národa,
- či nenávistné obsahy vyhrávajú voľby – vrátane Slovenska,
- čo by navrhli ohľadom regulácie sociálnych médií.
Demokratické štáty a ich inštitúcie v posledných rokoch márne bojujú s extrémizmom. Vidíme nárast populistických, krajne pravicových strán a tiež extrémistickej rétoriky v politickom prostredí. Prečo sa im plošne tak darí, keď má Európa s extrémizmom a s fašizmom svoju trpkú skúsenosť?
Holger Marcks (HM): Medzi súčasnosťou a minulosťou je rozdiel. Už pred desiatkami rokov sme videli štáty, v ktorých bujneli rôzne krajne pravicové strany. No v poslednej dekáde sa to deje všade a naraz v mnohých európskych krajinách.
Keď sa však pozriete na tieto strany, pomerne dosť sa líšia od tradičných fašistických, otvorene militantných strán, ktoré sú často aj nepokryte antidemokratické. Tie dnešné v porovnaní s nimi vyzerajú liberálnejšie než kedysi, a to je dôvod, prečo ľudia nie sú až takí vystrašení a sú ochotní ich voliť.
Takže fašistické prvky tam síce sú, ale nie až také explicitné a priamočiare?
HM: Väčšinu z týchto strán, ktoré sa v západných krajinách presadzujú, by sme nenazvali fašistickými organizáciami, no benefitujú z určitej fašistickej dynamiky, ktorá z celého národa robí obeť.
To vedie z ich strany k potrebe mimoriadnych opatrení, aby sa národ „znovuzrodil“ a aby sa zabránilo tomu, že bude viktimizovaný. Táto fašistická logika sa rozvíja najmä v digitálnom kontexte. Neznamená to, že všetci spomínaní aktéri, skupiny či organizácie sú skutočne fašistické, akurát logika spomenutej národnej viktimizácie sa prenáša do toho, ako fungujú.
V knihe píšete o tom, ako sociálne siete zmenili fašizmus a ako práve fašizmus a krajná pravica využívajú internet a sociálne médiá vo svoj prospech. Prečo sú teda takým priaznivým prostredím pre tieto hnutia?
Maik Fielitz (MF): Internet sám osebe je k týmto skupinám v princípe veľmi pohostinným miestom. Už začiatkom nultých rokov sme videli, že krajne pravicové skupiny vďaka nemu mohli prvýkrát od druhej svetovej vojny zasiahnuť masy a otvorene komunikovať o niečom, do čoho nezasiahli štandardné médiá. Mali priame napojenie na množstvo ľudí.
Odkedy sociálne médiá centralizovali dianie na internete, toto všetko ešte viac „vybuchlo“. Predtým existovali mnohé weby či fóra, no teraz vidíme, že všetka komunikácia sa centralizuje na štyroch či piatich veľkých platformách. Používajú sa veľmi manipulatívne spôsoby, ako zvýšiť dosah svojich obsahov, a to aj vďaka digitálnemu aktivizmu.
Takisto sa ťaží zo samotnej logiky sociálnych médií, na ktorých má najvyššiu cenu práve dramatický obsah s titulkami o úpadku a šírení strachu. Všetko sa to časom vyvíjalo. Najmä v rokoch 2015 a 2016 nastal moment, keď boli prvýkrát konfrontovaní s takýmto typom obsahov.
Najmä tí, ktorí sa ešte v tom čase v digitálnom svete nezabývali, mali problém ho vsadiť do kontextu a chápať, odkiaľ tie informácie pochádzajú, čo je za nimi. Myslím si, že vtedy nastala veľmi silná politizácia tej časti populácie, ktorá sa inak nepovažovala za tú, ktorú politika zaujíma.
Na Slovensku sa dezinformácie a konšpirácie šíria v obrovskej miere. Podľa prieskumov im verí vyše polovica populácie a v porovnaní s inými európskymi krajinami vychádzame najhoršie. Aké atribúty musí mať spoločnosť, aby v nej takéto myslenie prekvitalo? Aké má Slovensko črty, ktoré iné krajiny nemajú?
