MARVIN HORVAT je transrodový muž, ktorý väčšinu svojho života prežil v úlohe ženy. Má manžela Ivana, narodili sa im dve deti, žijú vo Švédsku, no pochádzajú z Česka a Slovenska.
Vo Švédsku prešiel Marvin tranzíciou. Procesom, ktorý označuje za zdĺhavý, bolestný aj ponižujúci. „Človek musí odhaliť do úplných detailov svoje vnútro, aby nejaká lekársko-úradnícka komisia vyplnila formuláre, že spĺňam podmienky na povolenie tranzície.“
Zároveň mu okolie nahováralo, aby to nerobil, aby sa obetoval pre rodinu. Ale Marvin nepočúvol. A teraz je spokojný. Aj s názvom dokumentárneho filmu, ktorý o ňom nakrútila Soňa G. Lutherová a práve vstupuje do slovenských kín. Volá sa Šťastný človek. Pred niekoľkými dňami vyhrala na filmovom festivale Cinematik.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo sa téma transrodových ľudí politizuje,
- ako s touto témou narábať tak, aby sa riešila a aby to nezraňovalo,
- ako tranzícia ovplyvnila jeho vzťahy,
- prečo sa teraz cíti lepšie ako predtým,
- čo mu dalo nakrúcanie dokumentárneho filmu Šťastný človek.
Keď vám navrhla režisérka Soňa G. Lutherová, aby ste spolu nakrútili dokument, s akou motiváciou ste do toho išli a čo ste od toho očakávali?
Bolo to pre mňa východisko z frustrácie, akú po coming oute prežíva veľa ľudí. Navalia sa na vás reakcie vrátane hejtu, a vy máte potrebu nejako sa ventilovať. Vtedy prišla Soňa s tým, aby sme niečo nakrútili.
Nejaký malý dokument. Predstavoval som si, že sa na to vo výsledku pozrie zopár ľudí na malých festivaloch v Česku a na Slovensku. A možno to niekomu pomôže. To bol môj plán.
Vôbec sme netušili, že sa tá téma rokmi natoľko vyhrotí a že budeme môcť robiť celovečerný film s HBO. Stala sa z toho snehová guľa. Ale pôvodnou motiváciou bolo získať kontrolu nad svojím príbehom. Lebo keď je človek trans, veľa vecí sa deje o ňom bez neho.
Môžete to priblížiť?
V tom takzvane liberálnom Švédsku je proces tranzície ešte stále dosť bolestný. Je to posledná škandinávska krajina, ktorá nemá zákon o sebaurčení, čo by trans ľuďom umožňovalo úradnú zmenu pohlavia bez psychiatrických posudkov a lekárskych zákrokov, bez komisií, bez dôkazov, že žijú v druhom pohlaví určitý čas. Na všetky tieto veci sa čaká, je to zdĺhavý proces, ktorý trvá päť až sedem rokov. Je to zároveň veľmi ponižujúce.
Človek musí odhaliť do úplných detailov svoje vnútro, aby nejaká lekársko-úradnícka komisia vyplnila formuláre, že spĺňam podmienky na povolenie tranzície.
Takže som mal veľké pocity stiesnenosti a frustrácie, najmä počas toho čakania. Urobil som jeden krok a potom zase rok čakal, než som sa dostal na ďalšiu inštanciu. Mať v tomto období možnosť vyrozprávať sa bolo skvelé.
Hovorili ste aj o hejte. Bola to mohutná vlna?
Vo Švédsku som to na vlastnej koži pociťoval veľmi málo. Veľa diskusií sa vo Švédsku venovalo téme transrodových detí. To je emocionálne nabitá a spoločensky chytľavá téma. Vyjadruje sa k nej veľmi veľa ľudí, ktorí vôbec nie sú expertmi na túto oblasť.
Režisérka Lutherová nakrútila rodinný príbeh o tranzícii: Chcela som, aby film vyšiel ešte pred voľbami Čítajte Čím si to vysvetľujete, že vo Švédsku vás nepostihla vlna hejtov? Na Slovensku sa s témou práv LGBTI komunity aktuálne pracuje aj v rámci predvolebnej kampane a vytĺka sa z toho politický kapitál.
Existujú obdobia a spoločenské nastavenia, ktoré ponúkajú možnosti presadiť sa extrémnemu populizmu. Spoločenská atmosféra na to vytvára podhubie. Potom sa môže spolitizovať v podstate akákoľvek téma.
Kedysi sa riešila otázka, či môžu používať černosi pitné fontánky alebo chodiť na verejné toalety. No a dnes sa rozprávame o tom, či na ne môžu chodiť trans ľudia. A vtedy to boli rovnako lacné politické body ako dnes.
Keby vám začal niekto hovoriť o tom, že nemožno uvoľniť práva transrodovým ľuďom, lebo sa z toho potom stane medzi mladými móda, čo by ste mu na to povedali?
