Je tam Milan Ondrík, hovorí po slovensky a pohybuje sa medzi budovami, ktoré jasne odkazujú na strednú Európu. Napriek tomu sa jeho sci-fi Bod obnovy svojou nepodobá na nič, čo v našej produkcii vzniká.
Český režisér Robert Hloz študoval film v Južnej Kórei. Neodniesol si odtiaľ len pozoruhodné filmové myslenie, zmysel pre estetiku a suverénne zvládnuté remeslo, poznačili ho aj drsné príbehy zo života v blízkosti diktatúry.
Jeho podmanivý príbeh je o blízkej budúcnosti. Napätie medzi sociálnymi vrstvami a násilie sa stupňuje tak, že vláda nemá inú možnosť, ako sľúbiť ľuďom ešte jeden život – v prípade, že zomrú neprirodzene.
Nové technológie to umožnia. Výhody sú zrejmé. No čoskoro sa prejavia aj riziká. Čo bude človeka stáť, keď bude chcieť ochrániť to najdrahšie, čo má? Kto a ako to zneužije?
Sci-fi Bod obnovy sa stalo okamžite hitom po svojej júlovej premiére v Česku, teraz prichádza aj do našich kín.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo šiel študovať film do Južnej Kórey a v čom ho tam ako filmára vycvičili,
- čo mu v kórejskej spoločnosti vyhovovalo a čo je lepšie v Česku,
- aké tragické a dystopické príbehy zo severokórejského pohraničia ho poznamenali,
- ako sa v Česku a na Slovensku nakrúca sci-fi, ktoré nevychádza z našej tradície,
- prečo nechal Milana Ondríka hovoriť po slovensky a ako hodnotí spoluprácu so Slovákmi,
- prečo pri oživovaní mŕtvych ľudí nemalo preňho klonovanie zmysel,
- akú architektúru bude mať náš svet v budúcnosti a prečo nás čaká Matrix,
- ako si predstavuje našu osobnú apokalypsu.
Pred prvou projekciou filmu ste hovorili, že debutovať so sci-fi bol váš detský sen. Ktoré sci-fi vás poznamenalo ako prvé?
Boli to Hviezdne vojny, videl som ich vo veľmi zlej kvalite na VHS kazete z Nemecka. Obraz bol modrý, český dabing po domácky vyrobený, nikomu sa nedalo rozumieť. Mne to však bolo jedno, fascinovalo ma to. Bola to Epizóda 4: Nová nádej. Prešiel dlhý čas, pomaly som na to zabudol, no v roku 1999 prišla do kín nová trilógia. Mal som z nej takú veľkú radosť, že som si s pomocou zanietenia spolužiaka zohnal aj ďalšie staré časti.
Hoci som mal len desať, jedenásť rokov, sľúbil som si, že niečo také raz nakrútim aj ja a aj ja niekoho poteším takým skvelým filmom. Že aj vďaka mne bude mať niekto takú radosť.
No ale film Bod obnovy je veľmi znepokojivý film. To ste svoje predsavzatie celkom nedodržali, však?
To záleží od toho, z akého uhla sa naň pozriete. Ponúkame v ňom budúcnosť, kde ľudia nemusia zomrieť, to je predsa krásna vec. Áno, varujeme pred dôsledkami, kam by taká spoločnosť mohla viesť, no jadro nášho fiktívneho sveta je pozitívne.
Česko-slovenský sci-fi film? Bod obnovy chce dokázať, že sa to dá. Po prudkom štarte však slabne Čítajte Naša generácia musela na základnej škole maľovať výkresy na tému rok 2000. Hoci do nového milénia chýbalo len niekoľko rokov, boli to divoké sci-fi predstavy. Aj vy ste si v chlapčenskom veku mysleli, že budúcnosť prinesie veľké zmeny?
Od nás to už na škole nechceli. Ale zdalo sa mi zázračné, keď môj otec priniesol domov predchodcu smart telefónov. Neviem, kde to zohnal, pre mňa bola vtedy vrcholom Nokia 3310. Jeho prístroj mal veľkú obrazovku a pripomínal mi sci-fi. Bol ako niečo, čo vôbec nepatrí do nášho sveta. Mal som pocit, že keď sa toho telefónu dotýkam, dotýkam sa vzdialenej budúcnosti.
Dnes, keď už človek žije v dobe internetu a vreckových počítačov, zdá sa mu, že jediné, čo môže ešte dosiahnuť, sú lietajúce autá. Na tie sme však ešte nedosiahli. Vtedy v detstve by mi nenapadlo, že miesto nich raz budeme mať elektronické autá a samo riadiace autá. To je budúcnosť, ktorej som sa dožil.
Na čo musí režisér myslieť, keď nakrúca sci-fi, kde sú možné aj také veci, aké ešte možné nie sú? Podľa akej logiky ste postupovali, aby to bolo aj futuristické, aj funkčné?
