SAN SEBASTIÁN. Tie sekundy boli neznesiteľné, hoci ich bolo len niekoľko.
Jeden za druhým hynuli pasažieri letu z Montevidea do Santiaga, keď sa ich lietadlo zrútilo v Andách. Každý náraz, vymrštenie tiel alebo prepichnutie ich častí bolo zobrazené detailnejšie a presnejšie, ako by sa dalo zniesť. Vietor a mráz, čo pri tej tragédii tvorili kulisu, to ešte zhoršili, lebo sa okamžite zaborili pod kožu.
Keď sa táto sekvencia konečne skončila, publikum si vydýchlo tak hlasno, že to až v sále zahučalo. Dokonca sa na krátku chvíľu zasmialo, aby uvoľnilo svoje napätie.
Robert Hloz: Kľúčom k oživeniu mŕtveho človeka je pre nás záloha mozgových spojení Čítajte Na plátne sa vzápätí zjavil pilot. Boli to jeho posledné chvíle. Ledva dýchal a z úst mu tiekla krv, no chcel ešte niečo povedať. Jeden mladý muž sa k nemu sklonil, aby počul, čo šepká.
Nech je Pán s vami.
Havária z 13. októbra 1972 s hráčmi rugby na palube dostala v ľudskom povedomí až mýtickú podobu. Bolo to obrovské nešťastie, alebo zázrak? Málokto vtedy vedel, ako si to na to odpovedať. Inšpirovaní boli filmári, novinári i viacerí spisovatelia.
K príbehu mladíkov, ktorí v zasnežených horách prežili sedemdesiatdva dní bez teplého oblečenia aj bez potravy, sa teraz vrátil aj režisér Juan Antonio Bayona s filmom Snežné bratstvo, pretože je ešte veľa vecí, ktoré neboli vypovedané.
Najväčšia dilema ich života
Dospievajúci muži na palube práve končili vysokú školu. Čakali ich roky rodinného a pracovného života, výlet na turnaj v Čile bol vlastne poslednou príležitosťou spoločne využiť bezstarostné časy.
Boli veriaci, hrali za kresťanský klub. No pojmy ako utrpenie či láska k blížnemu poznali len teoreticky.
