Sólistka Baletu SND Reona Sato: Neľutujem, že som prišla a ostala na Slovensku

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

V rubrike Ako doma postupne predstavíme členov súboru Slovenského národného divadla alebo hosťujúcich tvorcov, ktorí pochádzajú z rôznych kútov sveta.

Baletka a choreografka Reona Sato pôsobí v Balete SND takmer dvadsať rokov.

Študovali ste v Japonsku a v Rusku. V Japonsku ste patrili k oceňovaným baletkám. Aká bola vaša cesta na Slovensko?

Zúčastnila som sa Medzinárodnej baletnej súťaže vo Viedni, kde som získala tretie miesto. Členom poroty bol aj vtedajší baletný majster SND Rafael Avnikjan. Na súťaž sa prišiel pozrieť pán Emil Bartko, v tom čase riaditeľ Baletu SND. Neskôr sme sa písomne dohodli, že prídem do Baletu SND na konkurz.

Predtým som o Slovensku vôbec nerozmýšľala. Pamätám si, že moja mama sa tešila a jednoznačne mi odporúčala, aby som ponuku po úspešnom konkurze prijala.

Teraz však tvrdí, že to tak nebolo a mala dosť veľké obavy o moju budúcnosť. Vraj sa ma niekoľkokrát pýtala, či naozaj chcem žiť na Slovensku. To je história a pamäť, každý si pamätáme iné, i keď v rovnakom časovom horizonte.

Japonsko je predsa len úplne inde ekonomicky, technologicky a určite má na inej úrovni aj vzdelávanie. Rusko, kde ste študovali, bolo mekkou baletného umenia.

V Japonsku som začala študovať psychológiu, no po prvom semestri som odišla do Ruska, do Petrohradu. Po skončení štúdia som tam, samozrejme, chcela ostať, no zároveň som sa začala obávať, čo tam budem robiť, ak by sa mi stal nejaký vážny pracovný úraz a musela by som skončiť s tancom.

Preto som sa potom vrátila do Japonska, no s tancovaním som prestať nevedela. Hľadala som možnosti, ako sa uplatniť ako profesionálna tanečnica v Európe.

Aké boli vaše začiatky na Slovensku?

Ťažké. Takmer tri roky som každý deň plakala. Nevedela som, ako sa prispôsobiť.

V Rusku som bývala na internáte, bola v kolektíve, ale v Bratislave som sa ocitla bez kamarátov, nevedela som, ako komunikovať, ako reagovať.

Ničomu som nerozumela. Ani len v obchode som si nič nevedela vypýtať. Obmedzovalo ma to aj v práci. Nemyslím pri výkone, skôr osobnostne.

V súčasnosti je baletný súbor medzinárodnejší, ako bol v roku 2004. Stále tam však tancovali aj japonskí tanečníci a tanečnice. Keď som prišla, boli štyria či piati.

V Národnom divadle ste sa v roku 2010 stali sólistkou. Neskôr ste sa rozhodli pre štúdium choreografie. Radšej tancujete alebo sa venujete choreografii?

Choreografiu aj pedagogiku tanca som chcela študovať vďaka svojej prvej tanečnej pedagogičke v Osake. Umožnila mi tancovať pod jej vedením. Bola to pre mňa česť aj mimoriadne silný zážitok.

Cit, ktorý pre tancovanie aj choreografiu mám, som získala od nej a ten dar by som chcela odovzdať na Slovensku.

Neviem povedať, čo mám radšej, či tancovanie, alebo choreografiu. Robím to všetko preto, lebo milujem tanec. Takže vôbec neľutujem, že som prišla a ostala na Slovensku. Veľa som sa tu naučila a stále sa ešte učím.

Chcela by som na tomto mieste poďakovať všetkým, s ktorými som sa doteraz v živote stretla. Vďaka nim žijem.

Čo vás inšpiruje pri práci? Máte tanečné alebo choreografické vzory?

Vzory nemám. Rada sledujem svetových baletných majstrov, no najviac ma doteraz inšpiruje japonský choreograf Makoto Saito, ktorý ma pripravoval na tanečné súťaže. Ani nie tak štýlovo ako skôr tréningovo, čo je pre tanečníka podstatné.