Autorka je riaditeľka komunikácie SND.
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Je sobota ráno, týždeň pred voľbami, práve som sa vrátila z prechádzky po parku pri kaštieli v Betliari a rozmýšľam, aká bude atmosféra v tomto čase o týždeň.
Július Barczi, kunsthistorik a člen umeleckej rady SND, nás včera do noci sprevádzal výstavou o Júliusovi Andrássym, ktorá sa končí práve v kaštieli.
Gróf Július Andrássy, rodák zo Slovenska, bol politikom globálneho významu, predseda uhorskej vlády a neskôr minister zahraničných vecí rakúsko-uhorskej monarchie. Patril do šľachtickej rodiny, ktorá na Slovensku, v Betliari, v 19. storočí otvorila prvú verejnú knižnicu, prvú verejnú galériu, ako aj prvé múzeum na území Horného Uhorska, na Krásnej Hôrke.
Veľa to hovorí o tom, že človek, ktorý má rozmer nielen politika, ale aj štátnika, vníma kultúru ako esenciálnu zložku spoločnosti, uvedomuje si jej hodnotu a snaží sa ju urobiť pre ľudí dostupnou.
Našou úlohou, úlohou inštitúcií a ľudí pracujúcich v kultúre, je to isté.
Voľba nie je nič iné ako súhrn schopností človeka pretaviť navnímaný kontext do rozhodnutia. Urobiť správnu voľbu znamená rozumieť súvislostiam.
V čase, keď vyjde tento úvodník, ostávajú dva dni do volieb.
Pre vnímavého diváka poskytuje divadlo odpovede na mnohé otázky. Gro našich činoherných inscenácií je katalógom príbehov o následkoch správnych i nesprávnych rozhodnutí spoločnosti, ale aj jednotlivca.
V septembri Činohra SND zosumarizovala najzásadnejšie inscenácie do pomyselného seriálu, ktorý previedol diváka mnohými hanebnými scenármi našich dejín. Napriek prevládajúcemu presvedčeniu o opaku, dejiny ľudstva sa nezačali naším narodením a každá zo súčasných scén je opakovaným scenárom z minulosti.
Divadlo je však vrstevnatejší priestor a ponúka štruktúrovanejší pohľad na spoločnosť ako len, hoc kruto potrebné, exkurzie do temných miest našich zlyhaní.
Vystavanie každej jednej inscenácie – od tých najkomornejších až po veľkovýpravné opery a balety – je zložitý proces, na ktorom sa podieľajú od desiatok po stovky ľudí.
Divadlo nedokáže fungovať bez jasnej štruktúry a rozdelenia úloh, ale zároveň nekonečného odhodlania každého jednotlivca vytvoriť dielo, ktoré bude všetkej tejto námahy hodné. Naozajstný živý organizmus, kde doslova stovky ľudí prispejú svojím talentom do jedného diela v dôvere, že aspoň na moment vznikne „gesamtkunstwerk“, ktorý sa v danom čase na žiadnom inom mieste nedá vidieť. V instantne zdieľanej súčasnosti ďalší zo série zázrakov.
O divadle by sa takto dalo rozprávať dlho. Vždy ma však najviac dojme, že kým sa my celkom pohodlne usadíme do hľadiska, aby sme trochu unikli nástrahám každodennosti a zobrali svoju myseľ na prechádzku po kráse, tak na opačnej strane, teda na javisku, stoja mimoriadne talentovaní ľudia, ktorí každý večer opustia svoje deti, rodiny, manželov a manželky, priateľov a priateľky, aby všetku energiu venovali tomu, aby sme my diváci zažili niečo absolútne jedinečné.
Vo chvíľach, keď som unavená, nahnevaná, frustrovaná alebo len tak bežne „nevládzem“, na to často myslím. Javisko sa interpretov nikdy nepýta, ako sa cítia.
Pohľad na politickú situáciu Slovenska, ale, priznajme si, aj Európy, je vyčerpávajúci tiež.
To, že sme vyčerpaní, však neznamená, že je ospravedlniteľné, aby sme v sobotu nepodali najlepší možný výkon. Pod ním nemyslím ísť odvoliť cez zuby.
Myslím pod ním zavolať každému človeku zo svojho okolia, s ktorým by sme boli schopní ísť na dlhú cestu do nepohodlia, a presvedčiť ho, aby išiel odovzdať svoj hlas vo voľbách.
Táto krajina totiž nesmie prísť už ani o jedného vzdelaného a kultivovaného človeka so vkusom. Žijeme v krajine, v ktorej je sloboda krehkým výdobytkom, a musíme urobiť všetko preto, aby sme oň neprišli.
