Autor je dramatik a dramaturg.
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Priznám sa, mám obavu, ba dokonca strach. V momente, keď píšem tieto vety, je pár dní pred voľbami a ja si opäť predstavujem, čo všetko sa môže stať a čo všetko mohlo byť ešte vykonané zo strany ľudí venujúcich sa kultúre, umeniu, zvlášť divadlu (sféry, kde sa pohybujem už tretiu dekádu).
Čo všetko sme mohli urobiť pre jasné deklarovanie (nielen cez svoje diela) aktívneho postoja, napríklad tolerancie k inakosti a netolerancie k násiliu a hlúposti, uvedomovaniu si, že sloboda nie je dar, ale poklad, o ktorý treba permanentne bojovať, že planétu sme nedostali ako hračku, ktorú môžeme pokaziť, odložiť a kúpiť si druhú, že kultivovať spoločnosť nejde ukazovaním fackovania volených reprezentantov v médiách…
Darí sa nám vôbec dostatočne zreteľne a angažovane reflektovať politikum našej špecifickej slovenskej spoločnosti tak, aby každé ďalšie voľby nevyvolávali obavu, čo s nami bude po tom, čo v nedeľu ráno uvidíme prvé prieskumy výsledkov?
Diagnózy prítomnosti
Francúzska helenistka a latinistka Florence Dupont, ktorá mi svojou knihou Aristoteles a upír západného divadla zrútila niekoľko zásadných pilierov vnímania divadla (a veľmi jej za to ďakujem), postavila do centra našej pozornosti pojem kairos (v podstate na úroveň oveľa známejšieho pojmu katarsis).
Kairos ako ten najvhodnejší moment, rozhodujúca chvíľa, ten správny okamih, ktorý vystihuje konkrétneho ducha doby. Poukázaním na hlbší význam hodnoty tohto slova vo vzťahu k výpovednej sile divadelného diela tej doby k emocionálnemu zážitku (ktorý umelecké dielo vyvolá a diváka „očistí“) pridala zážitok vecného dotyku s prítomnosťou. Napokon, divadlo je médium prítomného momentu vo svojom principiálnom (bytostnom) nastavení.
Ak by sme cez tento filter nazerania na zmysel vnímania hodnoty hľadeli optikou dejín, našli by sme len máločo nestabilnejšie, než je zmysel divadla pre súčasníka tej-ktorej doby. Už veľmi skoro sa totiž prišlo na to, aký zásadný vplyv dokáže mať prezentovanie diela nielen na emóciu jednotlivca, ale aj emóciu (a konanie) skupiny, veď jedným zo znakov divadelného diela je skupinové zdieľanie.
Každý čo len trochu premýšľajúci panovník (v našom geografickom priestore) od tých čias vedel, že divadlo (so všetkými vyššie spomenutými znakmi a dosahmi) môže poslúžiť aj na pozitívne mentálne „očistenie“ davu a uvoľnenie nahromadeného osobného i spoločenského napätia, rovnako však na vyburcovanie aktívneho činu.
Bohužiaľ však aj na jeho manipuláciu, zavádzanie a účelové klamanie (keď sa divadlo/umenie zmení na propagandu). Tam, kde sa umelecké gesto dramatika dokázalo (či už geniálnou intuíciou autora a ďalších tvorcov, alebo dielom náhody) pretnúť s duchom doby, zasiahnuť kairos, stalo sa chcene či nechcene politickým gestom.
V sobotu musíme všetci spoločne podať ten najlepší výkon (komentár) Čítajte Aj divadlu trvalo reagovať
Od začiatku svojho prepojenia s dramaturgiou som ju vnímal ako profesijné ukotvenie potreby média divadla vedome pracovať s prelínaním zmyslu kairos so zmyslom jeho existencie.
Isto nie je náhoda, že za zakladateľa „profesie“ dramaturgie považujeme nemeckého osvietenca G. E. Lessinga (a jeho dielo Hamburská dramaturgia), rovnako ako isto nie je náhoda, že práve nemecké divadlo sa vo všeobecnosti považuje za najvýraznejšieho predstaviteľa línie (aj) tzv. politického divadla.
V čase, keď Schillerove hry burcovali mládež (a národ) k politickým akciám (prelom 18. a 19. st.), sa napríklad naša (národná) dráma len začínala konštituovať.
Kocúrkovo Jána Chalupku (1830) napriek výraznej satirickej kritike sa vo výsledku viac sústredilo na výsmech súdobých charakterov než na zásadnejšiu spoločenskú kritiku (čo sa dá chápať a nedá vyčítať). To nesúviselo len s hranicami estetického kánonu, ktorý bolo schopné súdobé po slovensky hovoriace publikum vstrebať, ale najmä s postavením malej (národnej) komunity (ako súčasti monarchie) snažiacej sa len v prvej fáze formovania svojej identity konštituovať prvý z pilierov, a tým bol jazyk.
Snažím sa vyhýbať zovšeobecňovaniu, ale spomínam si na jeden dlhý rozhovor s Martinom Porubjakom, významným slovenským dramaturgom, v čase, keď sme sa stali kolegami (1999), keď mi priznal osobnú frustráciu a prázdno z vyčerpanosti spoločensko-politických tém v dekáde po roku 1989.
Keď je v divadle menej viac. Divadlá už dlhšie nemôžu ignorovať klimatickú krízu Čítajte Podarilo sa zvrhnúť „nepriateľa“ (komunistický režim) a nastalo zoznamovanie so slobodou. Akoby samotné divadlo touto stratou nepriateľa zrazu na istý čas nedokázalo adekvátne zareagovať, princíp kritiky režimu skrývaný za umne formulované narážky v druhom, treťom pláne inscenácií pred rokom 1989 prestal fungovať a spoločnosť ani zďaleka nebola pripravená na radikálne vyrovnanie s minulosťou na všetkých úrovniach, a teda ani v zmysle priamej reakcie v umeleckej sfére.
Ojedinelé pokusy sa, samozrejme, objavovali, ale až koncom 90. rokov, keď prišlo k ďalšiemu z bojov o modernú identitu (pád mečiarizmu), opäť divadlo začalo angažovane prehovárať, samozrejme, v intenciách potreby/nepotreby súvisiacej aj s publikom samotným.
Pochopenie minulosti
Pre mňa osobne silným impulzom na zaoberanie sa mechanizmami prítomných spoločenských problémov u nás bol i skvelý pedagóg, teatrológ doc. Jaborník, ktorý sa zaslúžil najmä o naše definovanie celkom nového vzťahu k „tomu minulému“.
Bez všetkých historizujúcich, národných (či dokonca nacionalistických) pátosov a sentimentov, ktoré (bohužiaľ) stáli aj pri zrode novej Slovenskej republiky v roku 1993.
Inšpiroval nás hľadať v literatúre minulosti (paradoxne), najmä redefinovať hodnoty autorít, reálne a realisticky ich zhodnotiť a napríklad i vnímať zneužitie mnohých autorít práve propagandou autoritárskych režimov (fašistický Slovenský štát, neskôr metódy vymývania mozgov importované boľševickým režimom zo Sovietskeho zväzu). To nás napokon prirodzene doviedlo k aktívnej práci s historickými témami, kde sme konečne a definitívne začali objavovať a nachádzať diagnózy prítomnosti (kairos).
Myslím si, že vôbec nie náhodou práve skvelá inscenácia Tiso Divadla Aréna (2005) v réžii Rastislava Balleka (s Mariánom Labudom st.) otvorila pre nás celkom nový diskurz, iniciovala vznik tzv. Občianskeho cyklu v Divadle Aréna.
Hľadanie diagnózy prítomnosti cez pochopenie minulosti v sebe totiž spája aj spomínanú, v deväťdesiatych rokoch neprítomnú snahu o vyrovnanie sa s ňou. Vyrovnanie otvorené, pravdivé, bez sentimentov a sebaklamov.
Nedá sa povedať, že by sa vzápätí roztrhlo vrece s podobnými počinmi, no inscenácií s porovnateľnou ambíciou isto v týchto rokoch pribudlo, a nielen v bratislavských divadlách. Faktom však ostáva, že otvorene politických hier a inscenácií reflektujúcich nejaký prítomný spoločensko-politický problém (ako bol napríklad Karpatský thriller Eugena Gindla v Činohre SND v roku 2013) bolo a dodnes je naozaj málo (v porovnaní napríklad už len s divadlami v Česku).
Prečo je to tak, neviem. Je to bytostným (historickým) nastavením našej spoločnosti a jej neschopnosti pracovať s reálnou formou sebareflexie (či dokonca sebakritiky)?
Alebo permanentným nesformovaním jasnej (národnej?) identity, alebo len nedostatkom energie, motivácie a ambície tvorcov? Nehodnotím to.
Turistika a/alebo umenie: Trúfate si vymeniť komfort hľadiska za niekoľkodňový výlet za umením? Čítajte Neprešvihli sme ten správny okamih?
Je však celkom zrejmé, že na tvorcov, ako je napríklad Milo Rau (kontroverzný švajčiarsky režisér aktívne pôsobiaci v priestore európskeho divadla), u ktorého sa estetika prepája s radikálnym (až ostentatívnym) aktivizmom, si asi ešte nejaký ten čas počkáme.
Bohužiaľ, aj slovo angažovanosť v umení sa u nás skôr používa len ako akási mantra istej výlučnosti, pritom ide o prapodstatu divadla - inak formulované už toľkokrát spomínané kairos.
Skutočne politicky angažované divadlo akoby ešte stále nenabralo dostatok sebavedomia, aby si dokázalo predstaviť, že prežije aj škandál, ktorý by malo chcieť generovať. Preto je mi na (konci dňa) ľúto, že sa médium divadla objavuje v celkom iných kontextových hodnoteniach: ako sa vlastne slovenská politika stala len divadlom.
Znehodnocuje to samotné médium, pretože slovenská politika je najmä sériou prerážaní dna, ktoré nie je divadlom, iba nedôstojným šliapaním po ľudskej dôstojnosti. Negeneruje témy pre spracovanie, generuje frustráciu.
A napokon v cunami permanentne špinavého politického dèja-vu akoby na väčšiu diskusiu (a teda angažovanú spoločensko-politickú reflexiu) stále nebol čas. Už viac ako tridsať rokov.
Ak sa celkom na záver vrátim ku kairos, tak mi napadá, či sme ten vhodný okamih už neprešvihli. Otázka je, kto to má vlastne v rukách? Ešte stále aj my, či už len generácia, ktorá, verím, ešte nestratila energiu na umelecký (a občiansky) aktivizmus ako vyjadrenie pochopenia, že kairos je tu a teraz a že naša budúcnosť sa ukrýva v prítomnosti?
Autor: Peter Pavlac
