Viacerí Slováci si to kedysi odskúšali. Ubytovali sa v lacnom hoteli Formula 1 na okraji Paríža a zažili surreálne úkazy. V izbách s rozlohou štyri štvorcové metre boli tri postele a miniatúrna bunka so záchodom a kúpeľňou v jednom sa sama dezinfikovala parou, keď z nej človek vyšiel.
Architekt ZORAN SAMOĽ, vtedy ešte stredoškolák, žasol.
Pochádza z malého mesta Šaľa a keď sa prvýkrát ocitol vo Francúzsku, všetko bolo preňho nové. Neskôr sa rozhodol, že tam bude študovať. Kým Paríž bol preňho šokom, Lyon zlomom. Až tam ho štúdium architektúry začalo naozaj naplno baviť.
Do Šale sa dodnes pravidelne vracia. Už tam zažil všeličo, klobásy ako symbol kultúrnej akcie, aj provizórne kultúrne centrum na parkovisku pred Tescom. Pred pocitom zmaru ho však chráni zmysel pre humor a presvedčenie, že slovenským architektom patrí budúcnosť a že aj malé samosprávy začnú myslieť osvietene.
Dokonca sa pričinil o to, že už aj v Šali je od minulého roku medzinárodné podujatie Dni architektúry, ktoré zvyšuje citlivosť ľudí voči tomu, čo by mohli vo verejnom priestore mať - a čo už v ňom majú.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo je možné, že niekde je centrom verejného priestoru parkovisko, a ako to vyzerá tam, kde preniklo renesančné myslenie,
- čím možno nahradiť v mestách stánky s klobásou a cukrovou vatou,
- akú šancu majú malé mestá, kde sa udiali neodborné zásahy,
- prečo verejné obstarávanie kvalite budov s verejnou funkciou nepomáha,
- čo bolo kedysi dobré na projekčných ústavoch a ako sa v malých mestách pristupuje k architektúre dnes,
- ako ho poznačilo štúdium vo Francúzsku a ako má podľa neho vyzerať spolupráca architekta a klienta,
- čo mu o jeho rodnej Šali zamlčali a prečo sa tam rád vracia,
- aká dômyselná je stavba hrádze pri Váhu a kde sa zjavili artézske studne a aký mali význam.
Vaše rodné mesto je Šaľa. Dokážete objektívne posúdiť, či je pekné, alebo škaredé?
Je zaujímavé, ako ju mám stále zažitú. Je to to moje rodné mesto, a keďže nie je veľká ako Bratislava, mám ju prechodenú úplne celú. Nie je miesto, zákutie, ktoré by som nepoznal. A nemám pritom žiadny spomienkový optimizmus, vidím ju realisticky. Zakaždým, keď sa tam vraciam, čakám nejakú jóbovku, čo zase padlo za vlasť, a vždy ma aj niečo nepríjemne prekvapí. Uvedomujem si, že niektoré veci sú už nenávratne preč.
Aké, napríklad?
Napríklad priečelie budovy gymnázia. Keď sa skončil školský rok, všetci sme sa fotili na vstupných schodoch. Bol tam pekný kamenný portál, na ňom ešte československý štátny znak a bronzové kované písmená. Pamätám si aj parkety, vysoké stropy a ťažké červené závesy. Vnútri boli teracové schody, na ktorých sme sa všetci hore-dole preháňali. To všetko bolo super. No dlho to netrvalo a brizolitová omietka aj s kamenným portálom sa schovali pod polystyrénom a celé sa to natrelo na zeleno.
Keby tá zelená bola aspoň pekná.
Už dlhšie pozorujem, že zelená farba sa priradila školám. Hoci v posledných rokoch ju prebila strakatá fasáda. Čo najviac farieb, to je najviac škola. Keď sme vlani organizovali Dni architektúry v Šali prvýkrát, boli sme aj vo vodárenskej veži. Z dedových fotiek viem, ako bola navrhnutá pôvodne - po tom, čo si tam v 90. rokoch zriadila klientské centrum Západoslovenská vodárenská spoločnosť, sa premaľovala na modro. Lebo niekto rozhodol, že voda je modrá. Aj keď Váh modrý veľmi nie je. Prosto, pristúpili sme k jednoduchým paralelám. Šaľa nemá veľa hodnotných budov, no aj tie, ktoré hodnotné sú, sa postupne vytrácajú nevhodnými a nezvrátiteľnými zásahmi.
Ako môže k takým zásahom dôjsť? Nemá to kto v malých mestách kontrolovať?
Neviem, či je ešte v meste oficiálna funkcia architekta. Zdá sa mi skôr, že rozhodnutie majú v rukách len tí, čo fasádu prídu urobiť. Nie je to rozhodnutie komisie, ale realizátora. Alebo sa možno len spýtajú niekoho, kto ide okolo, čo si o tom myslí a aká farba by sa mu páčila.
Ešte veselšie prípady poznám z mestskej časti Veča, kde je hustá panelová výstavba. Neviem, v čej hlave to skrslo, na bočnej stene jedného paneláku je kombinácia divokých farieb v rôznych uhloch s osemcípou hviezdou, ktorá mi nevdojak pripomenula vlajku Bosny a Hercegoviny. Odkiaľ sa to vzalo? Kto na to prišiel? Farby a motívy na budovách by mal predsa niekto regulovať.
To je problém aj bratislavských panelákov. Ako vysvetlenie sa mi ponúka snaha prekryť tak chudobu. Nemáme na to, aby sme si postavili pekné domy, nemáme na pekný dizajn, tak nech je to aspoň farebné. Nemôže to tak byť?
Je možné, že ľuďom, ktorí paneláky obývali, farba chýbala. Čím viac farieb tam bude, tým to bude príjemnejšie, predpokladali. No úplne to nedomysleli, pretože sa vytvorili zmesi rôznych farieb, z ktorých každá bledne inak, niektorá menej, niektorá viac, a to pôsobí presne naopak. Domyslené nebolo ani to, ako farba zapôsobí, keď je na obrovskej ploche. A okrem toho, zabudlo sa pritom na mikroštruktúru panelákov, že to nebolo len rozhodené lego bez akejkoľvek textúry na fasáde. Keď sa premaľovali, urbanistické rozloženie ustúpilo do úzadia a do očí udiera už len čudná kombinácia farieb.
Ale dobre. Toto obdobie raz hádam prejde a ľudia odstúpia od šialených farieb, vzorov a grafík a znovu sa všetko pretrie do neutrálnej farby.
