Hudobný génius, ktorý dokázal zastaviť čas. Guiseppe Verdi neuvažoval nad svojím hudobným jazykom

Autor je dramaturg Opery SND.

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

Giuseppe Verdi si drží bezkonkurenčnú priazeň celosvetového operného publika, ktorá je aj v súčasnosti rovnako intenzívna ako počas skladateľovho života. V jeho tvorbe sa pozoruhodne prelína tradícia a inovácia.

Ich vzájomný vzťah je premenlivý; raz prevažuje jedna, niekedy druhá strana a inokedy zase smeruje k vyváženiu. Obe sú však vždy prítomné, počnúc ranými dielami až po vrcholné opery v závere tvorby.

Rozmach talianskej opery

Talianska opera zažila v 19. storočí mimoriadny rozmach, ktorý pripomenul svetu i Talianom, kde sa nachádza kolíska tohto žánru.

Sto rokov predtým najmä vážna opera seria ešte žiarila na šľachtických dvoroch, no túžby po novej európskej spoločnosti sa zhmotnili aj v postupnej premene na meštiansku operu.

Došlo tiež k novému usporiadaniu hlasových typov, ktoré sa postupne prejavilo v celej Európe. V minulosti populárni kastráti stratili svoje pozície a namiesto nich nastúpili mužské hlasy, ako ich poznáme aj dnes.

Centrum vážnej aj komickej opery sa presunulo do Paríža, kam smerovalo aj viacero talianskych skladateľov. Až s príchodom tvorcov obdobia belkanta, najmä Gioacchina Rossiniho, Gaetana Donizettiho a Vincenza Bellinho, nastalo pozvoľné obrodenie talianskej opery a skladatelia sa v prvej polovici 19. storočia začali systematicky venovať obnove tradičných žánrov: vážnej opery seria i komickej buffy.

Ich spoločným znakom bolo vyrovnávanie sa s historickým operným dedičstvom v podobe veľkých koloratúrnych árií, melodická priamočiarosť vychádzajúca z ľudovej piesne a snaha o hľadanie atraktívnych námetov.

Na úspešnú skladateľskú trojicu zásadným spôsobom nadviazal vrcholný zjav druhej polovice 19. storočia Giuseppe Verdi. Bol skladateľom, ktorý sa venoval takmer výhradne vážnej opere, no jeho dielo je principiálnym obrazom ľudského osudu zo všetkých stránok a v hĺbke dovtedy nepočutej.

Románový osud

Giuseppe Verdi pochádzal z dediny Le Roncole pri Bussete neďaleko Parmy a hudobný talent sa uňho prejavil už v detstve. Už ako desaťročný zastupoval svojho učiteľa pri hre na kostolnom organe.

Po neprijatí na milánske konzervatórium v roku 1832 (pre nedostatok talentu!) študoval hudbu súkromne u Vincenza Lavignu, žiaka Giovanniho Paisiella. Podporoval ho zámožný obchodník a milovník hudby Antonio Barezzi.

V roku 1836 sa Verdi oženil s jeho dcérou Margheritou a bol už otcom dvoch detí, keď dostal od nakladateľa Giovanniho Ricordiho prvú objednávku na operu.

Bol poverený vedením mestského orchestra a hudobnej školy v Bussete a tieto funkcie vykonával do roku 1839.

Osud ho v tom období zasiahol tragicky – v priebehu troch rokov mu zomreli obe deti i manželka.

Verdiho životná dráha však ďalej pokračovala priaznivejšie, nasledujúce roky mu priniesli úspech a toľko objednávok na opery, že si už v roku 1848 kúpil statok Sant’Agata, kde sa usadil. Ako skladateľ získal široké renomé i prijatie do vysokej milánskej spoločnosti.

Nabucco

Za prvé obdobie skladateľovej tvorby považujeme roky 1842-50 a prvým významným Verdiho opusom je Nabucco. Tretia opera priniesla skladateľovi prvý triumf.

Monumentálna operná freska je zmesou histórie a fikcie a jej úspech spočíval najmä v pôsobivých masových scénach, efektných belkantových áriách a zborových výstupoch. Strhujúca dráma, bohatá melodika a kvalitne prepracovaná inštrumentácia predznamenali neskoršie partitúry skladateľa.

Babylončania pod vedením kráľa Nabucca vtrhnú do Jeruzalema, zničia Šalamúnov chrám a židovský národ odvlečú do zajatia. Boh Židov Jahve však potrestá kráľa tým, že naňho zošle šialenstvo. Nabucco, ktorý musí čeliť aj intrigám svojej domnelej dcéry Abigail, napokon rozpozná svoju vinu, uzná moc a vznešenosť Boha Jahveho a vráti Židom slobodu.

Známy Zbor Židov Va, pensiero, sull’ali dorate (Leť, myšlienka, leť na zlatých krídlach) v období vzniku opery skrýval politický inotaj a stal sa aktualizovaným symbolom túžby Talianov po slobode a nezávislosti.

V diele je zreteľný Verdiho postoj patriota a liberálneho republikána. Kvalitné libreto napísal Temistocle Solera, ktorý s Verdim spolupracoval aj na ďalších piatich operách.

Jednou zo zásadných Verdiho tém bol človek ako dynamický, premenlivý a nejednoznačný subjekt. Skladateľ, na rozdiel od svojich predchodcov, prestal vnímať svet svojich operných postáv čierno-bielo. Nielen na scéne sa odohráva boj dobra so zlom, ale aj v postavách.

Náznaky tohto princípu badať už v Nabuccovi. Dielo síce predstavuje tradičný model belkantovej drámy, no už samotná postava titulného hrdinu je rozporuplná.

Nový Nabucco v SND. V popredí Maida Hundeling ako Abigail. (zdroj: Marek Olbrzymek)

Vnímame despotizmus babylonského tyrana v kontraste s vrúcnou láskou k dcére (vzťah otec – dcéra, neskôr skladateľov dlhodobo obľúbený motív) i definitívny triumf spravodlivosti.

Jedna z prvých veľkých Verdiho postáv má zaujímavý psychologický profil. Hoci má Nabucco v tej dobe priam módnu scénu šialenstva, tu neslúži na spevácku exhibíciu.Skladateľ sa snažil o pravdivé postihnutie duševného stavu panovníka.

V úlohe Abigail je zasa možné nájsť predzvesť neskoršej, oveľa precíznejšie prepracovanej postavy Lady Macbeth.

Perspektíva pohľadu na postavy a rozsah ich priestoru v Nabuccovi však ostávajú prísne hierarchické a podľa toho im skladateľ pridelil árie a ansámble.

Úlohu Abigail na premiére v milánskej La Scale 9. marca 1842 spievala sopranistka Giuseppina Strepponi, prvá interpretka viacerých Verdiho opier (i Donizettiho a Belliniho), jeho druhá životná družka a neskoršia manželka.

Nabucco v Opere SND (zdroj: Marek Olbrzymek)

Uznávaný operný tvorca

Spoločensky inotajné námety sa objavujú aj v ďalších operách raného tvorivého obdobia (1842 – 1850), a hoci Verdi nikdy nenapísal vyslovene politickú operu na súčasný námet, talianske publikum rozumelo jeho odkazom podobne ako cenzúra, ktorá viackrát zasiahla do skladateľovej práce.

Po Nabuccovi nasledovali Lombarďania (I Lombardi). Lyrickou drámou Ernani sa Verdi dostal aj do medzinárodného kontextu ako uznávaný operný tvorca a v tomto období začal hľadať námety podľa významných literárnych predlôh.

Nasledovala opera Dvaja Foscariovci (I due Foscari), v ktorej skladateľ začal koncipovať hudobnú výstavbu väčších dramatických scén a pracovať s orchestrálnymi charakterovými motívmi.

V ďalšej opere Johanka z Arku (Giovanna d’Arco) na Solerovo libreto po prvýkrát zhudobnil drámu Friedricha von Schillera, ku ktorému sa neskôr opakovane vracal.

Predlohou Alziry bola Voltairova tragédia z obdobia španielskych conquistadorov, nasledoval Attila opäť s politickým podtextom. Významným krokom k ďalšiemu hudobnému vývoju sa stal Macbeth, prvýkrát na námet Williama Shakespeara.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok undefined Čítajte 

V rýchlom slede nasledovali opery Lúpežníci (I masnadieri), Korzár (Il corsaro), Bitka pri Legnane (La battaglia di Legnano), Luisa Miller a Stiffelio.

V rokoch 1851 – 1862 sa Verdi ocitol na vrchole stredného obdobia svojej tvorby, ktoré mu zabezpečilo svetovú slávu. Populárna trojica opier sa začína Rigolettom ako veľkou drámou charakterov, no nasledujúcim Trubadúrom (Il trovatore), plným populárnych čísiel, urobil skladateľ akoby krok späť. Súčasný námet zhudobnil v La traviate, ktorá ako lyrická komorná opera bola spočiatku neúspešná.

Všetky tri opery spája prehĺbenie dramatického účinku a výrazná práca s charakteristikou postáv.

Sicílske nešpory (Les vêpres siciliennes) boli komponované pod vplyvom veľkej francúzskej opery. Operný štýl, na ktorom v nasledujúcom čase Verdi pracoval, sa opieral o silné dramatické námety, prepracovanú charakteristiku postáv, široko koncipované scény a voľné zaobchádzanie so speváckymi formami.

Simon Boccanegra, vytvorený podľa týchto zásad, sa však presadil až s odstupom rokov, keďže publiku chýbali efektné árie. Pre nasledujúce dve opery, Maškarný bál (Un ballo in maschera) a Silu osudu (La forza del destino), je typické ďalšie rozvíjanie orchestrálneho partu.

Vrcholné obdobie

Po piatich rokoch prichádza vrcholné obdobie Verdiho tvorby s drámou Don Carlos (1867) komponovanou opäť na Schillerov námet.

Vo svojom najrozsiahlejšom diele skladateľ priblížil formu árie k dramatickému monológu a výrazný orchester sa stal rovnocenným partnerom spevákov. V ďalších rokoch Verdi zbieral sily na vytvorenie diela, ktorým plánoval zavŕšiť svoju umeleckú tvorbu.

V Aide (1871) sa štylisticky čiastočne vrátil k forme s uzatvorenými číslami a efektnými zbormi, dramaturgicky sa však posunul k väčším celkom a napriek viacerým monumentálnym scénam má opera skôr komorný charakter.

Od premiéry Aidy uplynulo šestnásť rokov a starnúci skladateľ prekvapil lyrickou drámou Otello (1887). Na sklonku života sa Verdi stretol so špičkovým libretistom (a tiež komponistom) Arrigom Boitom, ktorý mu poskytol dve dokonalé libretá na shakespearovské námety.

Skladateľ sa tu najviac priblížil činohernému textu – všetky prvky sú v diele zrovnoprávnené, recitatívy sa stávajú viac spevnými a v áriách prevažujú stručné melodické frázy.

Verdi vytvoril jednoliaty hudobný prúd, ktorý dokonale zodpovedá dejovému spádu, a tým sa Otello stal vrcholom dlhodobého skladateľovho smerovania k vytvoreniu ideálu talianskej hudobnej drámy.

Na sklonku života Verdi vytvoril aj komédiu, teda žáner, ktorému sa okrem nevydareného pokusu z mladosti vyhýbal. Aj tentoraz mu Boito poskytol znamenité libreto a osemdesiatročný umelec bravúrnym zhudobnením s dokonalým vyvážením textu a hudby vytvoril Falstaffa (1893), ktorý sa stal predobrazom komickej opery 20. storočia.

Verdiho čas

Giuseppe Verdi je jedným z najväčších tvorcov operných dejín. Vo svojich dielach zväčša zhudobňoval hodnotné námety svetovej literatúry a usiloval sa o pravdivé zobrazenie princípov ľudského osudu na divadelnom javisku.

Dokázal to svojím neomylným divadelným a dramatickým zmyslom, pre ktorý je príznačný javiskový účinok, ustavičné dianie na scéne, ostrá charakteristika postáv a veľké umenie ansámblov a zborov.

Verdi neuvažoval nad svojím hudobným jazykom – komponoval tak, ako sa vtedy komponovalo.

Konvenčné belkanto však od začiatku tvorby postupne intuitívne rozvíjal smerom k dokonale prekomponovanej dráme. Tradíciu však nikdy celkom neopustil, zachoval taliansky ideál speváckej opery a v tom sa mu akoby podarilo zastaviť čas.

Jeho opery pritom rozhodne nestáli na mieste, ich inovatívnosť je počas dlhej tvorivej cesty enormná a väčšine vrstovníkov utiekol o celé míle.

Tradícia akoby čas zastavila a inovácia ho zase uviedla do pohybu. Verdiho čas stojí a zároveň beží.