Vo Francúzsku aj na Orave. Mladým gejom ide o život všade.
„Keď matka povedala otcovi, že čaká syna, môj otec sa veľmi tešil. Jeho prvé dieťa. Jeho syn, otázka jeho chlapskej cti. Nestačilo totiž byť drsniakom, človek musel vedieť aj vychovať drsniakov zo svojich synov. Mal ma naučiť všetko, čo vedel. Spraviť zo mňa chlapa,“ vraví Eddy.
Lenže on drsniakom nebol. Nebavil ho futbal a keď si otec pozval návštevu, poctivo v izbe trénoval, aby im zatancoval. Otec sa najskôr hanbil, neskôr ho začal biť.
Nemenej zlé to bolo so spolužiakmi. „Bože, fakt chodí jak debil. Všimol som si to na ihrisku, ale myslel som, že zle vidím. Malý chalan, ale hen jak trase zadkom,“ smiali sa mu. A neskôr ho tiež začali biť.
Byť gejom na vidieku a v prostredí, ktoré od mužov už od útleho veku vyžaduje len a výhradne chlapáctvo, bolí. A neraz počas neho ide o život. Na pôde Vysokej školy múzických umení vznikla výborná inscenácia na motívy prvého románu Édouarda Louisa Koniec Eddyho.
Hallencourt aj Námestovo, tie isté problémy
Vo svojom debute, ktorý vyšiel v roku 2014 a okamžite bol preložený do dvadsiatich jazykov, sa Louis vyrovnával so svojím detstvom. Detstvom, na ktoré nemal „jedinú šťastnú spomienku“ a ktoré definitívne ukončil potom, ako sa vzdal svojho pôvodného mena Eddy Bellegueule.
Napokon aj toto meno mu vybral otec a malo byť symbolom mužnej sily. „Podľa amerického seriálu, ktorý pozeral v televízii. Tak sa teda volám. EDDY. Meno pre drsného chlapa.“ Je to jedna z mála vecí, ktorá nezapadá do nášho kontextu. Na Slovensku dedia správni chlapi meno po otcovi a ideálne aj starom otcovi.
Všetko ostatné – vzťahy s rodinou, šikana v škole, neistota a strach, s ktorými sa mladí queer ľudia musia vyrovnávať zväčša sami, sa odohráva rovnako v severofrancúzskom Hallencourte ako v severoslovenskom Námestove.
