Belgická umelecká dvojica Silke Huysmans a Hannes Dereere pracuje na pomedzí dokumentárneho divadla a investigatívnej žurnalistiky a ako divadelníci prenikajú aj na miesta, kam sa novinári zvyčajne nedostanú. „Je nezvyčajné, ak niekto dostane povolenie na pobyt na viac ako dva dni. Myslím, že sme skrátka zaujali jediného úradníka, ktorý na Nauru zodpovedá za schvaľovanie víz,“ povedal počas diskusie na festivale Divadelná Nitra Hannes Dereere.
Práve tam predstavili celý svoj oceňovaný divadelný triptych venovaný baníctvu. V jeho prvej časti otvorili tému najväčšieho ekologického nešťastia spôsobeného pretrhnutím hrádze s toxickým banským kalom. V druhej sa venujú dôsledkom chamtivej ťažby, ktorá kedysi príjemný a prosperujúci ostrov Nauru dostala na pokraj skazy a v záverečnej hovoria o príležitostiach aj hrozbách podmorskej ťažby.
V rozhovore, ktorý vznikol na základe diskusií po všetkých troch predstaveniach, vysvetľujú, prečo v divadle nie je potrebné vidieť všetko.
„Obrazy katastrof vidíme v televízii a v novinách často. My sme sa rozhodli, že ich neukážeme. Nezdalo sa nám v poriadku ukazovať tváre ľudí zasiahnutých takou obrovskou katastrofou a povedali sme si, že sa budeme hrať s ľudskou predstavivosťou,“ vraví Silke Huysmans.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako vznikajú ich inscenácie a ako sa dostávajú na nedostupné miesta?
- Prečo uprednostňujú divadlo pred filmom?
- Čo je najnudnejšia časť vzniku inscenácie?
- Ako navštívili miesta postihnuté ekologickými katastrofami a ako vyzerajú dnes?
V inscenácii Banské príbehy mapujete nešťastie z južnej Brazílie, kde Silke vyrástla. Išlo o najväčšiu ekologickú katastrofu súvisiacu s ťažbou. V celej inscenácii sa však ani raz neobjaví žiaden záber z nešťastia a všetko sa odohráva len vďaka nahrávkam. Prečo?
Silke Huysmans: Keď sme prišli na miesto, rozprávali sme sa s ľuďmi a mali sme veľa materiálu. Obrazy katastrof vidíme v televízii a v novinách často. My sme sa rozhodli, že ich neukážeme. Nezdalo sa nám v poriadku ukazovať tváre ľudí zasiahnutých takou obrovskou katastrofou a povedali sme si, že sa budeme hrať s ľudskou predstavivosťou.
Vie sa, prečo došlo k roztrhnutiu hrádze s toxickým kalom? V inscenácii naznačujete, že nešťastiu sa dalo vyhnúť.
S. H. V tejto oblasti je približne 200 hrádzí a ide naozaj o obrovský banícky región. Na všetko však boli iba traja ľudia, ktorí kontrolovali, či sú nádrže s toxickým odpadovým kalom v poriadku.
Títo ľudia ignorovali výstrahy na pevnosť a funkčnosť a naplnenie hrádzí. Všetky ukazovatele už boli v červených číslach, a ignorovali to. Keď hrádze praskli, na niekoľko dedín sa vylialo vyše 43 miliónov kubických metrov toxického kalu. Ten sa postupne dostal do rieky Rio Doce a do Atlantického oceánu. Bolo to ako toxická lavína, ktorá všetko zaplaví a navyše na dlhé roky otrávi prírodu.
