Nový film AGNIESZKY HOLLAND uspel na festivale v Benátkach, kým v Poľsku vyvolal pobúrenie vo vládnych kruhoch. Predseda politickej strany Právo a spravodlivosť Jarosł aw Kaczyński označil film za protipoľský, hanebný a odporný. Poľský minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro ho dokonca prirovnal k nacistickej propagande.
„Urobili okolo mňa pogromovú atmosféru,“ konštatuje režisérka.
To všetko preto, že Hollandovej novinka Hranica hovorí o migrantoch a najmä o tom, ako sa k nim správajú Poliaci. V jej filme tak vidieť aj to, že pohraničná stráž s nimi nemá zľutovanie.
No a v Poľsku je zároveň krátko pred voľbami.
Režisérka Hollandová si však pochvaľuje reakcie poľských divákov. „Na stretnutiach s publikom to bolo ako kolektívna terapia. To sa mi ešte pri žiadnom mojom filme nestalo, aby som dostávala toľko reakcií od ľudí,“ poznamenáva režisérka.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako reagovala na osočovanie zo strany poľských politikov,
- prečo jej film Hranica vznikal v utajení,
- prečo môže byť migračná kríza v Poľsku zlomovým okamihom,
- ako sa k téme migrácie stavia Európska únia a čo to spôsobuje,
- prečo nie je dobré, ak je spoločnosť do veľkej miery závislá od štátu.
V diskusiách o migrantoch sa často hovorí o reštrikčných opatreniach. Váš film však upozorňuje na to, že tu ide o ľudí a sú to ľudia v núdzi. Vnímate situáciu tak, že je tu nedostatok takejto vnímavosti a spolupatričnosti? A platí to skôr pre štáty, ako je Poľsko, Slovensko, Maďarsko, alebo je to celoeurópsky problém?
Je to problém celého sveta. Ale pretože Európa je obklopená krajinami, v ktorých je núdza, hlad, vojna, nedostatok vody, klimatická kríza, tak má ešte väčší strach ako napríklad Austrália alebo USA. Nenachádza žiadne východisko, ktoré by bolo účinné, humánne a zohľadňovalo by aj možnosti európskych štátov a spoločností.
Európska únia má hlavu v piesku, a keď ponúka nejaké riešenia, sú také čiastkové, že nemôžu ničomu pomôcť. Túto slabosť potom využívajú rôzni diktátori. Vzniká tým priestor na uplatnenie strachov a na tom stavajú rôzne populistické či fašistické strany a nacionalistické politiky. Spoločnosti nedostávajú žiadny alternatívny naratív, a tak sme sa ho snažili ponúknuť my.
Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa však Poľsko zachovalo k ukrajinským migrantom veľmi ústretovo a solidárne. Prečo tie rozdiely v prístupe k migrantom?
To je jednoduché. Ukrajinci sú naši, sú bieli, rozumieme im, súcitíme. A Poľsko je veľmi antiruské, takže máme s Ukrajinou spoločného nepriateľa. Navyše veľa Ukrajincov už predtým žilo v Poľsku a stalo sa súčasťou spoločnosti. Tí ostatní migranti prichádzajú zďaleka. A vo svetovom dianí je znovu silným javom rasizmus. Istým spôsobom to bolo potlačené skúsenosťou holokaustu, to bola taká vakcína proti rasizmu a nacionalizmu. Ale táto vakcína už expirovala, potrebujeme nové nakopnutie. Rasizmus je latentný, je to súčasť našich pováh, ale veľmi účinne ho podporujú a manipulujú s ním vládne zložky.
Film Hranica sa dá chápať aj ako váš občiansky postoj. Bolo pre vás dôležité aj to, aby ste ho stihli prezentovať ešte pred poľskými voľbami?
Nechceli sme priamo zasahovať do volebného procesu. Ale v istom okamihu bolo jasné, že ak ten film nebude mať nejakú záštitu medzinárodného festivalu, ktorý ho overí, bude riskantné ho ukazovať. Tak sme sa zamerali na kalendár medzinárodných festivalov a Benátky náš film zobrali. To bolo pre nás ideálne. A navyše tam mal úspech. Takže som nechcela, aby mala v Poľsku priestor iba veľmi nenávistná štátna propaganda, ale aby sa Poliaci na vlastné oči presvedčili, o čom film je a čoho sa dotýka.
Zdá sa, že to aj medzi poľskými divákmi dopadlo dobre.
Realita prekonala moje očakávania. Lebo veľká časť spoločnosti odpovedala na film vrúcne. Už máme návštevnosť 600 000 divákov a ich reakcie sú veľmi silné, emotívne. Ľudia sú vzrušení, šokovaní, ale v tom zmysle slova, že chcú o realite a o svojich pocitoch hovoriť. Pri stretnutiach s publikom to bolo ako kolektívna terapia. To sa mi ešte pri žiadnom mojom filme nestalo, aby som dostávala toľko reakcií od rôznych ľudí.
