Skôr než začal poriadne hrať, vyhorel a musel si znovu hľadať cestu k herectvu, šťastiu aj k svojmu pravému ja.
Herec JAKUB ŠVEC zažil prvú skúsenosť pred kamerou v minisérii BBC v úlohe zavraždeného mladého geja, dnes hrá mladého gardistu v seriáli Dunaj, k vašim službám. Považuje ho za charakter, aký sa nájde v každej dobe a prežije v každom režime.
Citlivo vníma súčasné dianie a klímu pripomínajúcu dobu, v ktorej sa seriál odohráva. Považuje za užitočné zamýšľať sa nad tým, prečo vždy dovolíme, aby nám vládli zločinci.
Hovorí, že nám tu chýbajú politici, ktorí v ľuďoch nepodporujú strach a nenávisť, ale empatiu k inakosti. Aj on sám v detstve zažil šikanu, keď nezapadal do predstáv svojho okolia, a dnes ho mrzí, že chcel vtedy meniť svoju autentickosť.
Seriál Dunaj má za sebou prvú sezónu. Ako hodnotíte túto skúsenosť, naplnili sa vaše očakávania?
Nemal som žiadne očakávania, nemávam očakávania skoro nikdy, som skôr zvedavý. Bavia ma iné veci, ako všetko naokolo analyzovať.
Čo vás baví?
Baví ma príbeh, baví ma postava, mám tam inú energiu, akú mám v skutočnosti, alebo kdekoľvek inde, veľmi ma baví hľadať si k nej kľúč.
V Červených páskach ste hrali chorého chlapca, ktorého krutosť osudu zmenila k lepšiemu. V Dunaji to je opačný prípad, nie?
Nepovedal by som, že Lea z Červených pások krutosť osudu zmenila k lepšiemu, skôr ho donútila vnímať veci širšie, hlbšie, inovatívne.
Vždy je to tak, že človek má na výber dve cesty: buď sa nesie na vlne utrpenia, teda nepríjemnej a depresívnej energie, čo je absolútne v poriadku a deje sa to, alebo dospeje do momentu, keď hľadá cesty, ako z toho von, ako si život zariadiť a naplniť ho šťastím, aj keď podmienky nie sú veľmi prajné, o to viac musí byť kreatívny.
Gardista Julo v Dunaji je ktorý prípad?
Julo je večný charakter, v každej dobe sa taký nájde. Lebo každý na tomto svete sa snaží realizovať, túži mať šancu akosi hýbať svetom, cítiť, že v ňom má miesto, opodstatnenie, ale cesta k tomu je rôzna. Buď cez poctivú prácu, vzdelanie, rozvíjanie seba samého a pokoru, alebo si tú cestu nejako zjednoduší.
To druhé je prípad Jula. Bol stratený, nevedel, kam patrí, kto vlastne je, zrazu dostal uniformu a pochopil, že cez ňu môže byť veľký.
Chce to zrelosť, aby tomuto lákadlu človek nepodľahol. To vidíme aj teraz v politike aj kdekoľvek inde, že niekto dostane osobného asistenta, auto, oblek, väčší plat, čokoľvek a nadobudne pocit dôležitosti.
Dôležitosť je mocná, lákavá, človeku je dobre a zabúda, či práve on je kompetentný na to, čo robí.
Herečka Krausková: Seriál Dunaj dáva možnosť precítiť, aké Sofiine voľby ľudia riešili Čítajte Existujú vedecké štúdie, že keď má človek na sebe uniformu alebo biely plášť, tak nielen okolie ho vníma ako kompetentnejšieho, ale aj on sám sa tak začne cítiť. Ako sa cítite vy, keď sa oblečiete do uniformy?
Priznám sa, že ma ten pocit zaskočil. Neviem to úplne vysvetliť alebo popísať, ale zrazu to človeka tak nejako narovná.
Páči sa vám ten pocit?
Ono je to dosť rozporuplné, že či sa mi to páči, lebo ja mám pre Jula veľké pochopenie. Nehovorím, že súhlas, ale pochopenie mám.
Keď hrám scény, kde sa správa nepríjemne ku kolegyniam, napríklad ku Janke Pilzovej alebo Peti Polnišovej, tak sa im vždy dopredu ospravedlňujem za to, čo sa bude diať.
Je mi to osobne ľúto, ale akonáhle padne klapka, v hlave nastúpi herecká psychopatia, vtedy je dôležitý príbeh a mne sa ten pocit v uniforme musí páčiť.
Posúva sa postava Jula niekam? K lepšiemu, horšiemu?
