Jedným slovom je to... Je to o Jarovi Filipovi
Na javisku je až osem Filipov. Každý z nich má oblečené menčestrové nohavice a sako, nalepené fúzy a vlasy učesané tak, ako ich nosil aj on. Chodia rýchlo, v miernom predklone, neustále sa niekam ponáhľajú, hrajú a spievajú, glosujú a komentujú politiku. Sú všade a robia všetko. Tak ako bol všade aj ich predobraz. Človek hromadného výskytu Jaro Filip.
Pravidelné pauzy na cigaretu im odmeriavajú iba presýpacie hodiny, v ktorých sa miesto piesku sypú úzkym hrdlom zrnká kávy. Na skutočnú pauzu si Filip nikdy nenašiel čas. Aj preto sa inscenácia o ňom končí nečakane náhle, akoby v najlepšom.
Jubilejnú päťdesiatu sezónu otvorilo Divadlo Jána Palárika v Trnave inscenáciou Filip. Je poctou hudobníkovi a divadelníkovi, ktorý tu strávil viac ako desať sezón. Nestavia mu pritom žiadny pomníček a už vôbec sa ho nesnaží glorifikovať. Je hravá, sebaironická a nesmierne muzikálna. A to je asi najlepší spôsob, ako vzdať poctu.
Piano, na ktorom hral Jaro
Už osem hercov a herečiek, ktorí v úvode vyliezajú z prepadliska, prichádzajú z hľadiska alebo sa len tak zjavia, predznačuje, že inscenácia bude smršťou nápadov. Nedeje sa tu žiadne lineárne rozprávanie, nejde o divadelnú Wikipédiu ani denníková zápisky, ako často inscenácie o dôležitých osobnostiach bývajú.
Z účinkujúcich v rovnakom oblečení sa rýchlo vyprofilujú rozpoznateľné persóny, ktoré inscenáciu posúvajú dôležitými smermi. Nie je to viac jedna masa rovnako oblečených Jarov. Herci a herečky vybiehajúci z roly Filipa, aby sa o ňom mohli lepšie rozprávať aj klebetiť.
