Autor je básnik, prekladateľ, dramaturg a esejista.
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
V júni 1986 Štátne divadlo v Košiciach uviedlo komickú operu Milana Nováka Prestávka, ku ktorej som napísal libreto. Jeho dej sa odohráva v divadle medzi dvoma dejstvami predstavenia. Paradoxom bolo, že Prestávka sa ako jednoaktová opera hrala bez prestávky.
Prestávka je podľa mňa neoddeliteľnou súčasťou divadelnej inscenácie. Keď som pred vyše šesťdesiatimi rokmi začal chodiť do historických divadelných budov v Košiciach a v Bratislave, prestávka bývala po každom dejstve inscenácie.
Po skončení každého dejstva sa pred zamatovú oponu pomaly spustila opona železná. Mala zamedziť, aby počas prestávky prenikal do hľadiska a foyeru hluk pri prestavbe scény, keď sa napríklad v Pucciniho opere Tosca treba po prvom dejstve preniesť z chrámu Sant' Andrea della Valle do paláca Farnese a po druhom do Anjelského hradu. Ak sa nemýlim, v tom čase v historických divadelných budovách točne neboli.
Dnes je v činoherných predstaveniach a nezriedka už aj pri operných len jedna prestávka. O to je dôležitejšia.
“Priznám sa, že som zažil aj predstavenia, kde prestávka bola ich lepšou časťou. To sa v divadle stáva, netreba z toho robiť drámu.
„
Prestávka má totiž viacero dobrých dôvodov na existenciu – jeden z nich je, ehm, hygienický. Spomínam si, že pred otvorením novej budovy Slovenského národného divadla som sa vtedajšej generálnej riaditeľky Silvie Hroncovej pýtal, či je zohľadnená kapacita toaliet pre divákov. Ona to divadlo neprojektovala, a tak s odpoveďou váhala.
Po otvorení bolo jasné, že páni architekti nerátali s tým, že môže dôjsť k situácii, keď bude mať prestávku zároveň činohra i spevohra a z troch sál sa vyrojí približne tisícsedemsto divákov, z toho polovica dám... Kto chodí do Národného, vie, o čom hovorím.
Poodíďme od toaliet... Počas predstavenia sedia v divadelnej sále stovky jednotlivcov, každý z nich prežíva interakciu s dianím na javisku po svojom.
Ján Štrasser o tom, v čom chodíme do divadla: Tričká a džínsy, či saká a šaty? Čítajte No keď cez prestávku väčšina divákov vyjde do foyeru, z jednotlivcov sa stane komunita. Je to čas, keď zisťujeme, že dnes večer sú v divadle aj naši priatelia či známi, čas pozdraviť sa s nimi, prehodiť pár slov, čas dať si kávu, čašu vína, zákusok, chlebíček...
Ani nie tak preto, že sme hladní či smädní alebo aby bufet mal tržbu, ale preto, že prestávka je spoločenský fenomén, súčasť našej divadelnej tradície. Prestávka je dôkaz, že divadlo ľudí spája.
Priznám sa, že som zažil aj predstavenia, kde prestávka bola ich lepšou časťou. To sa v divadle stáva, netreba z toho robiť drámu.
Drámou však bola iná divadelná prestávka – tá, ktorú spôsobila koronakríza. Také prestávky si neželajú umelci ani diváci.
