Keď sa režisérky Agnieszky Hollandovej niečo dotkne, vloží sa do témy spôsobom, ktorý pohne aj divákmi. Jej novinka Hranica je najlepší dôkaz toho, s akou naliehavosťou dokáže rozprávať.
Ten film funguje ako rana päsťou. Hovorí o tom, čo podstupujú migranti z Blízkeho východu a Afriky na poľsko-bieloruských hraniciach.
Prirodzene, odohráva sa v súčasnosti. Ale miestami pripomína výjavy z druhej svetovej vojny. Prípadne policajné šikanovanie za komunizmu. Hollandová ukazuje extrémne situácie. Až si vyslúžila ostré reakcie zo strany poľských vládnych politikov, keď v predvolebnom období uvádzala Hranicu do kín.
„Urobili okolo mňa priam pogromovú atmosféru,“ povedala režisérka v rozhovore pre SME. „Obžalovali ma, že som zradkyňa Poľska, ktorá robí stalinistickú alebo nacistickú propagandu, že slúžim Putinovi, že som dcéra komunistov...“
Mnohí ju varovali, aby svoj film neprezentovala pred voľbami, lebo ho politici zneužijú na svoje ciele. Reakcie zo strany Právo a spravodlivosť na seba naozaj nenechali dlho čakať. Lenže ona si myslela, že ľudia si možno povedia, že politici to v reakciách preháňajú a budú si chcieť pozrieť film na vlastné oči.
Aj si ho pozreli. Vzhľadom na návštevnosť je to najúspešnejší poľský film tohto roka. A nie je ťažké predstaviť si, aký šok musela Hollandová divákom spôsobiť.
To hádam ani nie je pravda
Jej film je hraný. Dlhý a čiernobiely. Nechcela robiť dokument. Už preto, že by sa nedostala do zakázaného pohraničného pásma. A navyše sa cíti doma v hranom filme. Vidno to pri jej suverénnom inscenovaní situácií a pri práci s hercami. To všetko väčšinou pôsobí veľmi autenticky. Hoci vo vnímaní sa vynára paradoxné: to hádam ani nemôže byť pravda.
