Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Bojovať proti krvavým vojnovým výčinom sa dá aj prostredníctvom umenia a divadla. Hneď ako to bolo možné, v Činohre SND sme naštudovali pôvodnú inscenáciu Valerie Schulczovej a kolektívu pod názvom 24.
Oceňovaný autorský kus plný výpovedí vyrážajúcich dych čoskoro čaká zájazd do Prahy a následne derniéra, no v spolupráci s ukrajinským režisérom, hercom a pedagógom Olegom Liptsinom u nás pripravujeme ďalšiu reflexiu bublajúceho kotla plného diabolského zla.
Premiéra inscenácie Ako sa Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič rozkmotrili v jeho adaptácii a réžii nás čaká už 28. októbra 2023. Dovtedy vám prinášame rozhovor s touto výnimočnou osobnosťou o jeho tvorbe a živote, no i o Gogoľovi, ktorého práve inscenujeme.
Aká je momentálne situácia, čo sa divadla týka, na Ukrajine? Fungujú divadlá?
Momentálne áno. Nedávno som sa vrátil z Kyjeva. Všetky divadlá sú otvorené. Samozrejme, je tam zákaz vychádzania a predstavenia zvyknú počas poplachov, pre bombardovanie, prerušiť. Ľudia musia odísť zo sály a ísť do krytov.
Ale, našťastie, aspoň v Kyjeve sa to nedeje každú noc. Takže sa to zatiaľ dá. Prirodzene, upravili aj program a pre zákaz vychádzania začínajú hrávať o čosi skôr, ale divadlá sú plné. Záujem o umenie je tam veľký.
Okrem divadelnej tvorby sa venujete aj pedagogickej činnosti. V Kyjeve ste rozbehli aj samostatný vzdelávací program v duchu vášho Metadivadla, ktorý pracuje s ludickými princípmi – mimochodom, vlastnými aj Gogoľovej tvorbe. Vzhľadom na vojnu ste tieto aktivity musli prerušiť a viem, že momentálne hľadáte partnerov napríklad aj v Česku. Ako vnímate tunajší kontext našich dvoch republík?
Vašej a českej kultúre by som vlastne chcel zložiť poklonu. Nedávno som premýšľal o tom, ako pokojne ste tieto dve krajiny a kultúry dokázali oddeliť. To jedno veľké Československo rozdeliť na dve krajiny tak, aby to vyhovovalo a fungovalo pre oba vaše národy.
My sme totiž mali prakticky ten istý problém, ktorý teraz riešime s Ruskom, no ako veľmi sa líši výsledok. Koľko je v tom krvi a príšernej deštrukcie.
Ale chcem povedať, že som veľmi rád, že jeden z ľudí, ktorí boli u „vás“ nositeľmi demokracie, bol divadelník. Václav Havel bol vynikajúcim dramatikom. Aj pre nás bol veľmi dôležitou osobnosťou, sledovali sme jeho kroky, čítali sme jeho hry.
Napriek tomu, že pochádzate z Ukrajiny, doposiaľ ste režijne naštudovali viac ako 50 inscenácií naprieč kontinentmi, hoci na Slovensku režírujete po prvý raz. Ako sa stalo, že ste vždy pôsobili viac v zahraničí než doma?
Študoval som réžiu a herectvo u Anatolija Vasilieva a na konci 80. rokov som sa stal súčasťou jeho divadelnej skupiny, ktorú v tom čase založil. Tam som účinkoval v jeho inscenácii hry Luigiho Pirandella Šesť postáv hľadá autora.
Bola to úspešná inscenácia nielen v celej Európe, ale po celom svete. Veľa sme s ňou cestovali po rôznych veľkých mestách a festivaloch. To mi takpovediac otvorilo dvere do medzinárodného niveau.
A neskôr, keďže Vasilievovo divadlo malo základňu v Moskve, založil som si vlastné divadlo v Kyjeve, odkiaľ pochádzam a kde som už nejaké inscenácie režíroval a produkoval. Bolo to v čase, keď sa rozpadal Sovietsky zväz, čo vtedy vzbudzovalo záujem o jeho rôzne bývalé časti, najmä o Ukrajinu.
Obrovská vlna záujmu o nás pochádzala z Rakúska. Cestovali k nám rakúski producenti a hľadali rôzne, pre nich nové, nezávislé divadelné skupiny a spoločnosti. A my, keďže sme ich zaujali, sme sa stali jednou z nich.
Tak sme začali spolupracovať s rakúskou vládou a tamojšími kultúrnymi inštitúciami a rôznymi súbormi. Spolupráca sa postupom času rozširovala na medzinárodnú úroveň.
Potom som sa v polovici 90. rokov presťahoval do Spojených štátov. A to mi prirodzene pomohlo etablovať sa aj v ďalších krajinách – okrem USA som pracoval a účinkoval v Kanade, vo Francúzsku, na Taiwane, v Indii a tak ďalej. Takýto životný štýl sa skrátka stal veľkou súčasťou môjho života.
Robert Roth ako Ivan Ivanovič v novej inscenácii režiséra Olega Liptsina v Činohre SND (zdroj: Radovan Dranga)Dalo by sa teda povedať, že USA, konkrétne San Francisco, vo vašom živote špeciálne rezonuje?
Určite áno. Žil som tam desiatky rokov. Spoznal som tam viacero producentov a divadelných skupín, s ktorými sme úzko spolupracovali. Zrežíroval som tam viac inscenácií, s ktorými sme cestovali aj do Európy, na festivaly v Edinburghu, Avignone.
Kontakt so San Franciscom mám stále, takže je možné, že sa ešte naskytne príležitosť tam pracovať. V roku 2013 som sa presťahoval späť do Európy, zhodou okolností v čase, keď na Ukrajine vypukla revolúcia dôstojnosti. A to ma veľmi zasiahlo, pretože je to krajina, z ktorej pochádzam, a vrátil som sa, aby som tam robil divadlo.
Bezprostredne potom začalo Rusko okupovať Krym. Od toho momentu som už viac nedokázal spolupracovať s ruskými divadelnými skupinami. Nikdy som sa nevrátil do Moskvy, hoci to bola veľká časť môjho predchádzajúceho života – mal som tam viacero pracovných záväzkov, učil som tam.
Túžil som urobiť niečo viac pre Ukrajinu, bol som presvedčený, že je to moja misia. No potom prišla úplná ruská invázia, ktorá ma donútila opustiť krajinu, no zároveň ešte viac upevnila môj postoj v podporovaní ukrajinskej kultúry a informovaní o situácii na Ukrajine.
Aj inscenáciu, na ktorej spolu v Činohre SND pracujeme, vnímam ako reakciu na vojnu a istým spôsobom aj ako propagáciu a podporu ukrajinského divadla.
Ako to teda je s Gogoľom? Mnohí ľudia si totiž stále myslia, že to bol ruský autor. Aký máte k nemu vzťah?
Myslím, že s Gogoľom to našťastie nie je až také zložité ako s inými menami. S Bulgakovom je to komplikované. Ale Gogoľ, keďže žil a pôsobil na začiatku prvej polovice 19. storočia (keď to celé bolo ruské impérium), plne patril k ukrajinskej kultúre, ukrajinskému spôsobu života a ukrajinským ľudovým tradíciám a duchu.
Narodil sa totiž na Ukrajine, dokonca hlboko uprostred Ukrajiny, v Mirhorode, v Polstavskej oblasti. Tam aj vyrastal a začal písať, najmä o tejto oblasti. Neskôr sa, prirodzene, presťahoval do Petrohradu, ktorý bol vtedy hlavným mestom.
Samozrejme, opäť zdôrazňujem, ruský jazyk bol v tom čase hlavným literárnym jazykom. Ukrajinčina nebola takpovediac literárnym jazykom, bol to živý jazyk ľudí. Ale nebol literárne etablovaný.
Preto aj Gogoľ písal po rusky, hoci hovoril po ukrajinsky. A tiež navyše tvrdil, že má dvojitú dušu; že jeho duša je sčasti ukrajinská, sčasti ruská. Som presvedčený o tom, že to tak cítia mnohí z nás. Takže pre mňa Gogoľ nie je žiadny problém.
Samozrejme, keďže písal v ruštine, jeho tvorba je súčasťou ruskej kultúry. Ale zároveň je to súčasť plne ukrajinskej kultúry. Veľa jeho námetov vychádza z etnických Ukrajincov, rovnako ako jeho spôsob nazerania na veci a jeho duša. Ja si dokonca myslím, že je viac ukrajinský ako ruský.
Branislav Bystriansky (Ivan Nikiforovič) (zdroj: Radovan Dranga)Spomenuli ste už, že Rusko ste, z pochopiteľných príčin, od roku 2013 nenavštívili. Ako však vnímate momentálnu derusifikáciu (nielen) Ukrajiny, keďže ide o veľmi pálčivú tému?
Samozrejme, teraz je to veľká politická téma. Ale ruská kultúra, keďže som rovnako ako Gogoľ (ak sa s ním môžem porovnávať) jej súčasťou, je pre mňa stále veľmi dôležitá, veľmi cenná.
V skutočnosti ju vnímam skôr ako obeť súčasnej situácie, než ako hybnú silu, ktorú treba obviňovať. Aj keď chápem celý ten politický aspekt; čím mám na mysli skutočnosť, že Rusko sa dlhé roky snažilo takpovediac kultúrne okupovať Ukrajinu, zmenšovať hodnotu ukrajinskej časti kultúry a presadzovať tú ruskú.
Ale pre mňa je práve toto veľmi jednoduché, pretože plne chápem oboje. Plnohodnotne ovládam oba jazyky a nevidím v tom žiadny problém, takže sa domnievam, že viac ako realita je táto téma politickou záležitosťou.
Ku Gogoľovi sa vraciate pomerne často. Toto je už vaša šiesta inscenácia jeho diela. Prečo?
Vždy ma fascinoval. Spomínam si, že ešte keď som bol na základnej škole, sníval som, premýšľal a čakal, kedy začneme preberať Gogoľa. Už si ani nespomínam prečo, ale pamätám sa na to ako na fakt. A áno, pre mňa je to jeden z najlepších spisovateľov, čo sa týka schopnosti reprezentovať podstatu ukrajinskej duše.
Samozrejme, je to veľmi individuálny pohľad, pre mnohých nesmierne subjektívny. Skrátka, naozaj milujem tento typ fantazmagórie. Absurdizmus, s ktorým pristupuje k pravde života.
Po druhé, mám na ňom veľmi rád, že sa koncentruje na čosi mytologické, možno až esenciálne. Nazvime to esenciálne mechanizmy existencie, ľudskej bytosti, existencie života ako takého; a potom je tu aj dramatická drobnokresba a jeho postoj k človeku. Veľká pozornosť a vášeň v súcite k človeku, pretože rozumie jeho zraniteľnosti, ktorou disponuje každá ľudská bytosť. To všetko je súčasťou Gogoľovej empatie a k tomu mám veľmi blízko.
Moja sentimentálna duša je na tom podobne. Myslím si, že práve preto mu tak dobre rozumiem. Môj záujem oňho pretrváva konštantne. Zinscenujem nejakú hru či novelu z jeho diela, no vzápätí vidím čosi ďalšie a vravím si, že je to plné nových myšlienok. Nikdy to nie je tak, že by som sa musel opakovať, Gogoľ zakaždým otvára nové obrazy existencie.
Inscenácia Ako sa Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič rozkmotrili v Činohre SND (zdroj: Radovan Dranga)Prečo ste však siahli práve po tomto jeho texte? Po diele nie veľkého rozsahu Príbeh o tom, ako sa Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič rozkmotrili?
Ako som povedal, chcel som, aby naša inscenácia bola reakciou na vojnu na Ukrajine. Hľadal som materiál, ktorým by sme túto situáciu mohli reflektovať. A táto agresia, samozrejme, nehovoriac o fyzickej brutalite celej tej militantnej časti, je pre mňa jedno veľké, obrovské poníženie. Pretože opäť, ako sme už hovorili, naozaj patrím k ruskej kultúre rovnako ako k ukrajinskej.
Takže sa ocitám v situácii, keď čelím obrovskému vnútornému rozporu. Ruská agresia nie je len o jej vojenskom aspekte, rovnako ako táto konkrétna poviedka. Nejde totiž o pôvodnú divadelnú hru, Gogoľ napísal poviedku, ktorú sme adaptovali.
Ale už samotná poviedka naozaj vykresľuje pojem akéhosi diabolského zla. Hovorí o tom, že hoci v živote existuje, objavuje sa a začína vždy z niečoho naozaj malého. A medzi veľmi blízkymi ľuďmi.
Myslím si, že práve to naozaj intenzívne odzrkadľuje situáciu medzi Ruskom a Ukrajinou. To strašné zlo, ktoré teraz zažívame, sa začína od lásky a spojenia. Či už národov, alebo ľudí. A to je ten obrovský paradox. A zároveň záhada. To je niečo, čo ma nesmierne zaujíma a domnievam sa, že to naozaj odráža nielen súčasnú politickú situáciu, ale aj existenciu sveta, ktorý je dnes na hrane.
A Gogoľov svet je vždy na hrane, pokiaľ ide o jeho existenciálny aspekt. Je vždy blízko nebesám. Prenesene i doslova. Teda tam, kde sa život mení na čosi iné. A na takom mieste sa nachádzame i teraz. Sme, hoci možno o tom ani nevieme a možno to už začíname chápať, veľmi blízko od „ktovie čoho“.
