Pomlčka
Rodáka z Prešova Jozef Aszmongyi sa v polovici septembra 1992 vo svojom dome v českej obci Hasina polial benzínom. Pripravil si aj vzduchovú jatočnú pištoľ, ktorá údajne zlyhala. Privolaný lekár konštatoval smrť udusením a upálením.
Tento Maďar podľa priezviska, Slovák podľa pôvodu, Čech podľa bydliska a Čechoslovák srdcom, zanechal po sebe výzvu s názvom „Za spoločný štát – Československo.“ V nej sa obrátil na všetkých ľudí dobrej vôle, na Čechov a na Slovákov, a žiadal, aby urobili všetko na udržanie spoločného štátu.
Demonštratívny čin odvolávajúci sa na Jana Palacha zostal bez väčšej pozornosti médií aj verejnosti. V posledný deň toho roku Česká a Slovenská Federálna Republika zanikla.
Do stromu v záhrade Vily Tugendhat, pod ktorým sa Václav Klaus a Vladimír Mečiar na rozdelení medzi štyrmi očami dohodli, medzičasom udrel blesk. Českí tínedžeri slovenčine rozumejú, iba ak k nej majú anglické titulky a drvivá väčšina ľudí na Slovensku prijíma rozdelenie spoločného štátu ako nezvratnú historickú udalosť.
A to je všetko? Nemlčí sa tu o niečom?
Inscenácia Pomlčka, ktorú uviedlo nitranske Divadlo Andreja Bagara v koprodukcii s Horáckym divadlom Jihlava v réžii Ivety Ditte Jurčovej toho povie veľa. A takmer nič nie je príjemné.
Naozaj si veci pamätáme dobre?
Nikoho, kto pozná jej prácu v Divadle Pôtoň, neprekvapí, že ide o divadlo, ktoré na diváka kladie isté nároky. Je potrebné vnímať nielen počas predstavenia, ale s témami pracovať aj neskôr. Vracať sa k nim, premýšľať nad nimi, hľadať v nich svoju cestu.
Réžie Ditte Jurčovej sú vždy predovšetkým intelektuálnym dobrodružstvom a nie pozvánkou na bezstarostný večer. Pomlčku označuje za scénickú esej o rozdelení. Lineárne príbehy v nej síce sú, treba si ich však skladať postupne a v niekoľkých vrstvách.
Začína očakávanými stereotypmi o Čechoch a Slovákoch, ktoré v úvode inscenácie hovoria dvaja iluzionisti. Výstup Ivany Kubačkovej a Zdenka Stejskala je plný priamych aj nepriamych vtipov.
Sú tu narážky na úmrtia českých turistov v slovenských horách aj schopnosť Slovákov vydať sa takmer vždy tou horšou politickou cestou. Príde aj na politikov z oboch krajín, ktorí majú vlastné skúsenosti s perami. Jeden ich kradne, druhý nevie používať.
